Feminizmus vo viktoriánskom korzete: Kvítek karmínový a bílý
Kvítek karmínový a bílý (najprv som sa nazdala, že šlo o jemný odkaz na Dámu s kaméliami , ktorá nosila biele kvety v čase, keď bola pre záujemcov dostupná a červené v tie dni mesiaca, keď... nebola, ale v skutočnosti názov pochádza z básne Alfreda Tennysona) má viac než 900 strán. To sú pokojne aj tri, štyri knihy dohromady. A v mojom prípade šlo zhodou okolností o dlhodobý záväzok. Rozhodne nemám vo zvyku čítať jednu knihu celé týždne. Obyčajne u nich otáľam, lebo ich prekladám inými knihami, vytváram z nich pomyselný komplikovaný sendvič (a asi až príliš často rozmýšľam o knihách ako o jedle, hm). Každopádne, navzdory pôsobivému rozmeru chrbátu Kvítku som sa nazdávala, že ho zhltnem do týždňa... maximálne troch. Vytvorila som si o ňom celkom neopodstatnene predsudok, že sa jedná o frivolnejšiu a teda ľahko stráviteľnú literatúru, na hranici s harlekýnkou, respektíve množstvom harlekýnok – lenže Kvítek ma milo prekvapil. Áno, sexuálne scény v ňom zaberajú časť miesta, ale podstatne
