Frances Hardinge: Kůže plná stínů – ako zmieriť svojich duchov

Náhodný výber, zaujala ma pekná, hoci vcelku všedná obálka. Ide až príliš na ruku súčasnému trendu: tmavé pozadie, ornamenty a maličké motívy. Pripomína ako Múzu od Jessie Burton, tak nešťastného Loutkaře z Krakova. Príbeh však nepripomína ani jednu z vyššie spomenutých kníh, a to napriek tomu, že tak ako pri Burtonovej ide o mladú britskú autorku, tentokrát Frances Hardinge. Tvorbu ani jednej z nich som doteraz nepoznala, sú to prvé skúsenosti – v oboch prípadoch však dopadli výborne.

Sprvu som s knihou bojovala. Prvá kapitola bola síce čtivá, ale neuchvátila ma natoľko, aby som v knihe stoj čo stoj pokračovala, napriek určitým odleskom milovanej Angely Carter (britské spisovateľky započali skvelú tradíciu). Hardinge pracuje s motívmi rozprávok, zároveň ich mysticizuje a kladie do reality historickej fikcie.

Odpudzovalo ma meno hlavnej hrdinky, Makepeace, hoci bolo adekvátne odôvodnené už hneď na začiatku. Bol to spôsob, ako zapadnúť do puritánskeho prostredia dediny Poplar v 17. storočí. Ale príliš vo mne evokovalo Youngovu Chatrč, ktorá je podľa mňa jedna z tých najodpornejších sentimentálne náboženských agitiek, aká sa kedy do literatúry dostala. Tomu sa našťastie Hardinge vyšla, o náboženstve ako takom tam mimo otravných puritánov nepadla ani zmienka. Miesto toho sa skutočne sústredila na hlavnú hrdinku a jej príbeh, ktorý je nezvyčajný, pútavý a pritom absolútne nezfilmovateľný, čo je zaujímavý paradox.

Makepeace jej Matka už od ranného detstva cvičí na "boj s vlkmi". Je to tvrdá láska, Makepeace nemá pocit, že ju Matka miluje, ale poslúcha ju, lebo čo jej zostáva. Píše sa koniec koncov 17. storočie, o Amnesty International nikto nepočul. Keď ju však Matka tlačí do ďalšieho desivého stretu s duchmi, ktoré vlastne znamená tréning, Makepeace ujde. V mestskom zhone ale nastane tragédia a Matka umiera. Príbuzní posielajú dvanásťročnú Makepeace na panstvo Grizehays, ktorému vládne obávaný rod Fellmotte.

Dôvod, prečo je tento rod tak mocný, je vskutku jedinečný – v tzv. nádobách, ľuďoch, ktorí sú schopní vnímať duchov a medzi ktorých patrí aj Makepeace, nechávajú prežívať výnimočné osobnosti svojho rodu celé storočia. Sú to skúsení a arogantní starci, ktorí svojho živiteľa paraziticky vysajú, len aby mohli aj po svojej smrti machinovať so svetom.

Hardinge vytvára desivú, a pritom transcendentnú atmosféru – preto pokladám príbeh za nezfilmovateľný. Makepeace sa snaží svojmu osudu uniknúť a vskutku sa jej to darí. Jedným z dôvodov jej úspechu je spojenectvo s duchom Medveďa. Je to duch, ktorého do seba nevdojak prijala, ešte než ju na Grizehays poslali. Zviera predtým utýrali dvaja cirkusanti až k smrti. Makepeace ho takto dokaličeného našla, keď umieral a jeho duch ju v podstate posadol. Nachádzajú však spoločný zmier (ved'Makepeace), a ich povahy sa prepletajú natoľko, až sa nedajú nakoniec ani len oddeliť.

Je to krásny a osviežujúci moment. Makepeace miluje zvieratá, divoké i tie domáce – o to viac k nej chovám sympatie, na rozdiel od vskutku otrasnej Emy Smutnej z Falošných románov. Ale zaujímavou hrdinkou ju činí aj jej schopnosť empatie a súcitu. Vonkoncom nie je krásna, Hardinge sa nezdržiava čímsi tak povrchným, neváha jej udeliť jazvy po kiahňach a čarodejnícke vlasy. Naopak sa sústredí na skutočnú ženskú osobnosť, ktorá svoju silu nečerpá z toho, že sa chce prispôsobiť mužskej definícii sily – Makepeace čerpá svoju silu zo súcitu a pochopenia.

Preto v nej útočisko nachádza nielen Medveď, ale aj aj namyslený doktor Quick, ktorý ju najprv zrádza a spriahne sa s Fellmottovými. Až keď tí zradia jeho, nachádza spojenca opäť v Makepeace. Rovnako svoju priazeň k nej nakoniec presmeruje Lady Morgan Fellmotte, ktorá do nej prenikla sťaby Infiltrátorka pri obrade, ktorým Makepeace mali posadnúť rodinní duchovia. A náchadza v nej zmier aj nešťastný puritánsky vojak Livewell Tyler. (Hm, teraz neviem – mal to byť snáď nejaký vtipný odkaz na Liv Tyler?!) Makepeace "činí mier" medzi sprvu nezmieriteľnými duchmi – prijíma ich do seba a učí ich spolu a s nimi aj seba samu napriek rozdielom vychádzať. Tým sa z jej mena skutočne stáva nomen omen. Stávajú sa z nich nečakaní spojenci, ktorí nakoniec nielen zachránia jej nepodareného brata Jamesa, z ktorého si Fellmottovci stihli urobiť nádobu, ale nakoniec zničia celé Grizehays a s ním aj arogantnú, mocichtivú rodinu.

Záver knihy je žiaľ nekonzistentný. Posledné tri strany tvorí zrazu nový príbeh úplne novej postavy, ktorá náhodou stretne tie predošlé. Možno Hardinge pripravuje pôdu na pokračovanie románu, ale pôsobí to upachtene. Nie je to úplne vydarené – ak som aj mala chuť čítať pokračovanie (aj to skôr nie ako áno), teraz som ho úplne stratila. Ságy nie sú vždy dobrý nápad. Niekedy je lepšie ten svet vytvoriť do jednej knihy a potom to nechať ísť.