Loutkář z Krakova: Toy Story uprostred Mausu. Americká skomolenina európskej histórie

Veľmi zriedka sa mi stáva, že sa mi nejaká kniha vyslovene nepáči... nuž, asi je jasné, ako dopadne táto recenzia. Áno, je to tak. Kniha mi skrátka nesadla, ale dočítala som ju, len aby som ju mohla zhejtovať. A keďže sa mi to stalo snáď teraz prvýkrát, plánujem si to adekvátne užiť!

Dostala sa ku mne náhodou, ako inak, na mojom najobľúbenejšom mieste na svete, pokiaľ ide o knihy – v mestskej knižnici, oddiel Dnes vrátené. Chňapla som po nej, lebo veď: krásna obálka, ktorá sa však stáva akosi všednou – akoby v poslednom čase prevládala línia tmavomodrej a zelenej... rozmohl se nám tu snad takový nešvar? Vtedy som to tak ešte nevnímala. Páčilo sa mi dievčatko v kroji na obálke, povedala som si, že "dobre budze". No nebolo. Bolo mi to jasné už po päťdesiatich stranách – ale aby som nikoho nemiatla: hoci päťdesiat strán znie ako vysoké číslo, je tam toľko grafickej výplne, že je to akoby som ich prečítala tak dvadsať.

A to už som sa začala rozčuľovať.

Vždy som skeptická, keď sa americkí autori rozhodnú opisovať európske mestá, obzvlášť, ak ide o miesta, ktoré poznám. Tu mám pocit, že R. M. Romero nevyužila všetky svoje kapacity na to, aby vystihla atmosféru Krakowa – je to podmanivé mesto, teraz (myslím, ešte pred časmi korony) možno až príliš turistické, ale dodať názvy ulíc v poľštine s vysvetlením, že Wawel je hrad, Rynek Glowny je námestie a Kazimierz je židovská štvrť skrátka nie je dosť na opis genia loci. Keď som bola v Krakowe prvý raz, páčilo sa mi to mesto snáď aj viac než Praha. Určite by si zaslúžilo od autorky trochu viac pochôdzok, strácania sa v postranných uličkách a spoznávania, než čo sa objavilo v knihe. Na konci je vysvetlené, že strávila niekoľko dní v Auschwitzi a to bol spúšťač inšpirácie. Nemám poňatia, či skúmala Poľsko aj z inej strany, každopádne, mne to tak nepripadalo.

Už od začiatku, keď sa príbeh otváral alegóriou z "Říše panenek" (až ma striaslo, bábiky samy o sebe ma trochu desia), mala som pocit, že stránka je zbytočne načančaná grafickým balastom. Niekomu to asi prišlo očarujúce – mne to navodilo akurát tak dojem, že sa "očipkované" stránky snažia zakryť neskutočne fádne písanie. Príbeh ma nevtiahol, bol predvídateľný až-až, a napriek tomu, že bolo až priezračne jasné, kto je dobrý a kto zlý v tomto čierno-bielom svete, všetky postavy do jednej mi prišli protivné. Najhoršia z nich bola otravná bábika Karolína, ktorá síce veľa rozprávala, ale za celý príbeh nič nepovedala. Bábkar Cyryl, ktorý ju nevysvetliteľne oživil, je v takej fáze životnej agónie, až som mala pocit, že mu došla šťava asi tak päť rokov predtým, ako sa mal príbeh odohrávať. Áno, chápem, že je smutný. A osamelý. A že... asi má fantáziu alebo čo. Ale ten vzťah medzi nimi vôbec nedáva zmysel! Povedané televíznym žargónom: ústrednej dvojici chýba chémia.

Keď sa na túto nudnú dvojicu nabaľujú ďalšie a ďalšie postavy, je to už len snehová guľa kolosálnej nudy. Čo z toho, že židovské dievča Rena má jedno oko zelené a druhé modré, keď je to v podstate jediná charakteristika jej postavy? A jej otec Jozef je skrátka generický Žid za holokaustu – trochu muzikant, trochu trpiteľ, trochu obeť, ktorú treba koncom knihy odstreliť. Čo je to za charakteristiku popri komplexnosti príbehu Pianistu??? Skrátka, neprilipneš. Nemáš ku komu, či k čomu, len už chceš, aby nastal koniec. Jediná postava, ktorá vo mne vyvolala aspoň na chvíľu záblesk sympatie, bol myšiak Mysz – a to vtedy, keď mu malý nácek rozdrvil topánkou zadné nožičky. Už som bola pripravená roniť slzy. A chcela som, aby sa stal zázrak a myška zostala nažive. Lenže čo sa nestalo. Bábkar objavil v sebe kúzelné schopnosti a Mysza naozaj oživil! No hej, lenže ako. Premenil ho na hračku. A keby aspoň na tichú hračku. Lenže nie, on musel urobiť alternatívu k otravnej Karolíne. Moje sympatie boli razom preč.

Neviem si pomôcť, mám pocit, že kniha neúnosne nadržiavala hračkám, ktoré ja osobne považujem za viac-menej spotrebný tovar, nie za čosi, čo má dušu. Na druhej strane, zvieratá za mňa dušu majú, ale autorka akoby mala odlišný názor. Krysy boli podľa Karolíny hnusné, okej, beriem, lebo jej zožrali cukríkový domček. Ale aj Mysz, kým bol zviera, bol hrozný, lebo pripomínal krysy, ale potom bol premenený na hračku, tak už bol v pohode. A hrozní boli aj nemeckí ovčiaci, lebo to boli psy Nemcov. Žiadne sympatické zviera? Čo snáď psy kedy rozumeli, že ich pán to nemá v hlave vždy všetko v poriadku? Len boli verní, preboha, nehaňte z "nemectva" psov. Inak, slovo "nácek" v knihe nezaznelo, všetci zlí boli skrátka "Nemci". Ale bábkar Cyryl bol sám Nemec a predsa nebol zlý, lebo sa za to svoje nemectvo hanbil... No ja neviem. Myslím, že na to, že ide o čierno-biele videnie sveta, vnucuje sa tam autorke celkom solídny šedý chaos. 

Môj pohár trpezlivosti definitívne pretiekol, keď proste americká autorka s kubánsko-židovskými koreňmi predurčila Juraja Jánošíka Poliakom. Ujasnime si na začiatok pojmy a dojmy. Vonkoncom nepasiem za nejakým hejslováckym Jánošíkom. Ale hneď som vedela, že tam čosi nesedí. Stačilo desať minút prieskumu na internete a tu je výsledok: Jánošík sa narodil a pobehoval a zomrel na Slovensku. To vie u nás každý. Áno, Poliaci si ho privlastnili vďaka nejakému seriálu, ale ten sa natočil až v 70. rokoch! V rokoch 1939-45, keď sa mal tento akože príbeh odohrávať, v Poľsku nik o žiadnom Jánošíkovi nechyroval, nieto ešte aby z neho bola krakovská mestská legenda veľkosti pražského Golema. Bohužiaľ, na takýchto detailoch sa ukazuje, že autorka si spravila len veľmi povrchný rešerš a splietla dohromady akékoľvek legendy zo strednej Európy, lebo veď – Sláv ako Sláv. Aj tak všetci len drepíme v teplákoch a žerieme klobásy.

Jediné, čo sa mi v knihe páčilo, bolo využitie víly Lakanice, lúčnej víly, ktorá sa zjavuje v prvej časti knihy ako krásna a plná hojnosti, koncom knihy sa zjavuje znova, ale je strhaná, zničená a rozplýva sa do prázdna. Práve na jej lúke bol totiž postavený koncentračný tábor.

Celkovo u mňa ale nešlo o sklamanie. Už dávno sa mi nestalo, aby som sa u nejakej knihy takto rozčuľovala a popravde, pokladám to do istej miery za ozdravné. Aspoň som sa mohla rozčuľovať nad niečím fikčným a nenarobiť si zbytočné problémy v reálnom svete. Ak by som sa posnažila, mohla by som nájsť vplyvy, či aspoň prirovnania k veľkolepým dielam. Koniec koncov, aj na prebale stojí, že by bolo možné Loutkáře z Krakova priradiť ku Zlodejke kníh či ku Chlapcovi v pruhovanom pyžame. Mne to ale skôr prišlo ako také nepodarené cukrkandlové Toy Story šľahnuté Luskáčikom (to vďaka tým invazívnym krysám) uprostred Mausu. Ani jedno z vyššie uvedených diel si však nezaslúži toľké poníženie. Že vraj blízko k Zlodejke kníh? To sotva. Tá pracuje okrem iného aj s miestami nedourčenosti, šedým priestorom, nie s kádrovaním ľudí na Nemcov, Židov a tých druhých.