Odpanenie českej knihy – Karin Krajčo Babinská: Za sny

Čítala som českú knižku. Považujem to za veľkú udalosť, lebo je česká, nie je to žiaden bestseller a nebola som k tomu "nútená" kvôli štúdiu. (Hoci pre mňa neexistuje čosi ako "nútenie sa" do čítania – netvrdím, že nemám momenty, keď to ide ťažko, ale čítanie je pre mňa dýchanie. Rovnako nútené.) Situácia v našom kontexte, kontexte malých literatúr je o to zložitejšia, že sme skrátka malí. Malá literatúra, malé publikum – a ešte i to malé publikum chce čítať svetovú literatúru, knihy, ktoré už urobili dieru do sveta. Čítanie je proces, ktorý trvá dlho. A je zrozumiteľné, že čitateľ si rozmyslí, či tú a tú knihu vôbec otvorí. Je prirodzené siahnuť po svetových hitoch, po bestselleri, lebo to je aká-taká záruka toho, že sa vôbec ten čas nad knihou bude počítať. Preto je vlastne veľká zásluha siahnuť po knihách autorov slovenských a českých – nie preto, že by boli horší. Ale preto, že marketing je neúprosná škaredá stará mrcha, a proti celému svetu majú tieto "maloliteratúrové" knižky malú šancu.

Hovorím to preto, že sa mi prvý raz stalo, že som otvorila knihu z knižnice a hneď som vedela, že ešte nebola čítaná. Čo zabolelo, nemôžem to tajiť. Bolí ma predstava, že knihy, navyše verejne prístupné, nie sú čítané! Táto mala záložku starostlivo zahnutú a vyžehlenú. Ak by bola čo i len otvorená, bola by záložka dávno vonku, bez ohľadu na to, či ju predošlí čitatelia používali alebo nie.

A tak som odpanila Za sny od Karin Krajčo Babinskej. Mala som ju už istý čas vyhliadnutú na základe nejakého rozhovoru v ženskom časopise, kde sa okrem iného spomínala moja škola. To bolo ešte predtým, než som tam začala študovať. A neviem, či to bolo tým, že vo mne názov knihy akosi utkvel, ale vravela som si, že až bude príležitosť, určite si ju prečítam. Neviem, či je to tým názvom, že som si myslela, že ide o čosi z kategórie tzv. self-help books, ale nie, je to klasická fikcia.

Ľúbostný príbeh Maxa a Marly. Neviem prečo, ale to ženské meno mi príde strašne smiešne. Odkiaľ sa vzalo v českom kontexte – z Fight Clubu? Nesedí mi to. Ale veď dobre, nie je to moja kniha. Príbeh sa začína Maxom, ktorý kdesi v Rotterdame pracuje v kancelárii, šuká náhodné baby a vlastne sa nudí. Skúsi vzťah s nejakou Filipou či Phillipou (tiež podivné meno, akoby autorka mala s pomenovávaním žien akýsi problém), ale keď ho podvedie s nejakým natieračom, pričom si ich Max voyersky natočí, tak sa na to vykašle, vráti sa do pracovného kolobehu, ale zrazu si zmyslí, že je to celé na papuču a tak skúsi skočiť zo strechy. No tu sa mu zjaví mýtická postava umývača okien, ktorá mu vysvetlí, že je to blbosť a Max začne žiť. Náhodou stretne Marlu, ona má motorku a tak motorkárčia po Holandsku. Marla potom ujde späť do Česka a Max si zmyslí, že tam musí ísť za ňou, lebo... neviem. Asi ju miluje, alebo čo.

Marla je zosobnená "manic pixie dream girl", ak si vypomôžem filmovým slovníkom. Miluje život, má zrejme pôsobiť ako trošku bizarná, motorkuje, tancuje na ulici, vedie si denník s kresbami, učí v hudobke a hlavne, dovolí chalanovi projektovať si na ňu všetky svoje polučné sny (odtiaľ asi ten názov). No a skrýva strašné tajomstvo, SPOILER: a to, že o chvíľu umrie, lebo má nejakú nešpecifikovanú srdečnú vadu. Ale našťastie stihne otehotnieť a tak Maxovi zostane aspoň ich spoločné dieťa a napokon Max riaditeľuje miesto Marly hudobke. A umývač okien sa ešte raz objaví, ale nie je to ten istý umývač a hovorí, že on je v tej budove jediný umývač, takže umývač č. 1 bol asi anjel strážny alebo čosi podobné. To nie je bližšie vysvetlené.

Napísané je to pekne. Je to príbeh, veci sa dejú, jazyk je civilizovaný, grafické vložky sú pekné, hoci zbytočné, to, čo je v nich napísané, v príbehu pôsobí trochu neorganicky. Je to hlas Marly, útržky z jej denníka, ktoré sú však vhodené tu a tam do stránok rozprávača v er-forme, ktorý nazerá cez rameno Maxovi. Nie je to zlý nápad, samozrejme. Je to okej. Ale to je tak všetko.