Keď elita vraždí... Tajná historie Donny Tartt

 Dark academia je jednou z estetík, ktoré zjavne hýbu internetovým svetom – od Pinterestu cez Instagram až po TikTok. Ja som sa o nej dopočula až na Youtube kanáli The Take a keďže sa tam rovno ako ústredný literárny zdroj spomínala práve Tajná história od autorky Donny Tarttovej, ktorej Stehlíka mám na polici už pekne dlho, tak som hneď zapla vyhľadávač Městskej knihovny a skočila som po tom, ako náš Knihokocúr skáče po šunke.

Hrúbka je impozantná, to áno. Ale príbeh pod taktovkou Tarttovej odsýpa a zároveň vytvára pavučinu, do ktorej se náruživý čitateľ nechá rád zamotať. Rozpráva príbeh Richarda Papena, študenta z Kalifornie. Na Richarda dopadá sálavá horúčava rodného mesta. Tamojšia vyprahnutosť skrýva nezmyselnosť bytia a on je znechutený, túži odtiaľ vypadnúť – a žiadne miesto nenapĺňa jeho túžbu po inej kráse viac, než univerzita Hampden vo Vermonte. A tá ho úplne zázračne prijme.

Po neúspešnom štúdiu medicíny je Richard pripravený vrhnúť sa na klasický jazyk, gréčtinu. Je to však predmet, ktorého vyučujúci Julian Morrow je zjavne charizmatický, ale mimoriadne prieberčivý, pokiaľ ide o študentov. Jeho okruh tvorí päť študentov; dvojčatá Charles a Camilla Macaulayovci, zádumčivý Henry Winter, gay Francis Abernathy a Edmund "Bunny" Corcoran. Práve jeho vraždou sa príbeh otvára, takže ide v podstate o detektívku naruby: vieme, kto zločin spáchal, otázkou je už len to, čo všetko k tomu viedlo.

Richard sa samozrejme nakoniec do úzkeho okruhu okolo profesora Morrowa dostane. Užíva si priateľstvo s grécky hovoriacimi intelektuálmi, čerpá výhody z nezvyčajne štedrých majetkových pomerov svojich spolužiakov, vytvára si s nimi vzťahy, pričom ho priťahuje hlavne Camilla. Kým si Richard užíva to, že je vôbec na univerzite a nemusí študovať medicínu, jeho kamoši sú na úplne inom leveli a užívajú si bakchanálie v pravom slova zmysle. Až tak, že pritom zavraždia náhodného okoloidúceho. A potom už im nezostáva nič iné, než sa zdôveriť Richardovi a začať plánovať vraždu Bunnyho, ktorý je nielen mimoriadne otravný, ale zjavne si aj rád púšťa hubu na špacír.

Donna Tarttová umne mieša elitné prostredie univerzity brečtanovej (alebo aspoň rádoby brečtanovej) ligy, záujem o klasické štúdium a z toho plynúci elegantný vkus, krvilačnosť bakchanálii i poctu bohu Dionýzovi. Khalepa ta kala. Krása je krutá. A postavy v tejto knihe tiež.

Po smrti Bunnyho nastáva vyšetrovanie a vzťahy sa začínajú rozpadávať. Úprimne sa doznávam, že ani jedna z postáv mi neprirástla k srdcu, hoci atmosféra knihy ma vtiahla: popravde, všetkých päť-šesť ústredných postáv boli rozmaznaní parchanti, ktorým nielenže vražda farmára nestála za to, aby sa priznali a šli si odpykať trest do basy, ale nestála im ani za to, aby ju nejak oľutovali. Nezdalo sa, že by nejak trpeli výčitkami svedomia, tak strašne zahľadení sami do seba boli. Jediný, kto trpel výčitkami, bol práve Bunny, ktorý sa dokonca ani bakchanálii nezúčastnil, lenže jeho hriech bol, že bol fakt otravný, takže jeho smrť ma tiež nejak nemrzela. Ale najväčším sklamaním bol pre mňa Julian Morrow.

Julian Morrow, údajne charizmatický profesor gréčtiny, sa v knihe objavoval tak zriedka, že nielenže nebol charizmatický, ale popravde tam ani nemusel byť vôbec. Neustále som čakala, kedy preberie nejakú rolu, kedy sa ukáže, prečo sú ním tí jeho študenti tak strašne fascinovaní... ale neustále pôsobil ako prázdna nádoba. Dokonca ešte aj na konci, keď sa dozvedel, čo spravili, reagoval presne tak, ako ten najpovrchnejší a najtrápnejší človek na svete – umyl si nad tými ťuťmákmi ruky a proste zdupkal. Ešte aj jeho najvernejší tajtrlík Henry bol sklamaný a musel ho nazvať zbabelcom. Ale nebolo v tom žiadne prekvapenie, lebo Julian, až na to, že sa tu a tam v súvislosti s ním zmienilo pár celebrít – v angličtine je na to krásny výraz "namedropping" – od Vivien Leigh až po Georgea Orwella (a ten ho nemal rád, čo ma konečne pobavilo), prakticky neurobil nikdy nič zaujímavé, nepovedal nič impozantné, snáď až na to khalepa ta kala, ale to je fakt "basic".

Snáď pred pár rokmi by mala táto kniha na mňa veľký dopad. Bola by som očarená atmosférou študijného prostredia, to mi koniec koncov čítanie značne uľahčilo, ale z tých postáv som dvakrát unesená nebola. Je to však podmanivo napísané, to je pravda. Ak sa však príbeh stavia na tom, že jedna postava má mať na ľudí okolo seba tak veľký dopad, bolo by fajn, aby sa v príbehu ukázala viac než zhruba desaťkrát – a päť ráz z toho len ako centrum akejsi hlúpej klebety. Charizmatická postava sa nedá vyvariť z čistej vody.

A s týmto ponaučením sa dnes Knihokocúrik posúva k ďalším knižkám.