Výber z letného bufetu III.: Neviditelný život Eurídice Gusmaové a viditeľná práca neviditeľných žien

Bola to čistá náhoda a prenikavo žltá obálka, čo ma doviedla k pôvabnej knižke od Marthy Batalhy. Nebolo to prvý raz, čo ma zviedla obálka, ale nie vždy bol sľub z nápadnej grafickej úpravy aj adekvátne dodržaný (viď moju nespokojnú recenziu na Loutkáře z Krakova). Tentokrát sa mi obsah však páčil snáď aj niekoľkonásobne viac než pekná ilustrácia na začiatku.

Zdá sa, že už na základe knihy vznikol aj film Neviditeľný život, avšak podľa popisu na ČSFD sa dej značne líši a z Brazílie sa z mne neznámeho dôvodu presunul do Európy.

Treba povedať, že Neviditelný život Eurídice Gusmaové je výsostne ženská kniha. A také ja milujem, ženských kníh nikdy nie je dosť! Trochu mi to pripomenulo Elenu Ferrante. Aj tu kraľujú silné hrdinky so silnými vzťahmi medzi sebou. Dve vzpurné sestry, Eurídice a Guida Gusmaové vyrastajú u rodičov, portugalských prisťahovalcov, čo v Riu de Janeiro vlastnia zelovoc. Píše sa raná polovica 20. storočia, ale príbeh ide dozadu, dopredu, k vedľajším postavám... skrátka všetkými smermi. Kto by povedal, že na malom priestore zhruba dvesto strán, pričom strany sú menšie než zvyčajne, sa podarí Batalhe napísať tak košatý a stále živý príbeh, ktorý nielenže je zábavný, kruto ľudský, ale ešte aj snáď trochu šľahnutý latinsko-americkým magickým realizmom Gabriela García Marquéza. Jeho Kroniku ohlásenej smrti pripomína kyprý časopriestor, ale aj vážnosť kladená na panenstvo (po zhliadnutí seriálu Jane the Virgin sa nazdávam, že je to tam stále veľmi dôležitá téma). Práve to totiž knihu otvára; Eurídicin manželský život je poznamenaný bludnou domnienkou jej manžela, že by mala v priebehu svadobnej noci zakrvaviť plachty a keď sa tak nestane, Antenor to používa ako páku na svoju manželku ak nie do konca života, tak aspoň v tých prvých rokoch.

Eurídice revoltuje svojsky; nechá si narásť tri podbradky, napcháva sa ozlomkrky, vyvára nezvyčajné recepty. Antenor si ju zobral za ženu, lebo sa mu zdala dostatočne všedná, lenže to sa prepočítal. Eurídice by mohla dosiahnuť všetko na svete, a že toho za krátky rozsah knižky stihne hodne. Spíše knihu receptov, ale akýkoľvek pokrok v tejto oblasti jej muž stopne. A tak si založí módny krajčírsky salón, lenže Antenor ochorie, príde na to, kým doma vylihuje, a čuduj sa svete, aj to jej stopne. Nakoniec sa pustí do písania svojho "neviditeľného života", ale to jej už nestopne, lebo po tom poslednom stopnutí Eurídice tak uvädla, že to už radšej nechce riskovať a tak jej konečne dopraje pokoj.

To už sa jej do života navrátila aj staršia sestra Guida, a že tá toho zažila viac než dosť. V ranom veku ju zlákal dospelý svet so zbohatlíckym synom Marcosom, ktorý síce študoval za lekára, ale tak zle a podvodnícky, že sa napokon ako lekár neuživil. Nuž, a tak urobil jedinú vec, ktorej bol schopný – ušiel od tehotnej manželky. Guida sa musela postarať sama o seba, aj o syna Francisca, a tak sa nasťahovali k dobrosrdečnej bývalej prostitútke Filomene, a až nastali ozaj zlé časy, pretĺkali sa, ako sa dalo. Čo znamená zhruba toľko, že atraktívna Guida musela tu a tam predať svoje telo. Keď sa navráti k Eurídice, je to návrat márnotratnej sestry v plnej sile. A konečne je všetko presne tak, ako má byť.

Batalha opisuje všetky udalosti veľmi triezvo a predsa láskavo, svoje postavy nadovšetko miluje, ale nešetrí na nich životnými ranami – o to viac je na ne pyšná, keď to všetko ustoja a ešte sa k tomu rozvinú. Je to vskutku nevšedná práca neviditeľného života. Neviditeľná práca neviditeľných žien. Zvláštne, že sa z toho zrejme stal univerzálny ženský pocit. Koniec koncov, aj o tom je krásna pieseň od Dominiky Kavaschovej a Andrey Bučko. A tiež nesie názov Neviditeľná žena.