"Múza" Jessie Burtonovej – skutočná farebnosť sa ukrýva vnútri, obľúbená figúra obrátená naruby

Ako ma len teší, keď ma kniha chytí od prvej stránky, keď ma ten svet vtiahne bez toho, aby som sa doň snažila ponoriť! Už dávno som vnímala Múzu od Jessie Burtonovej na plagátoch vedúcich do metra, tušila som, že si ju musím prečítať – a tak sa tento týždeň stalo.

Zaujala ma krásna, hoci podľa dnešných trendov viac-menej štandardná obálka, až príliš podobná nešťastnému Loutkáři z Krakova. Tmavomodrá s farebnými ornamentmi. Tá skutočná farebnosť, rozprávková farebnosť sa ukrýva v knihe samotnej. Pojednáva totiž o umení rozmeroch Picassa (či v mojej obrazotvornosti skôr Gustava Klimta) a obrazy v nej popísanej vo mne vzbudzujú hlad po tom, aby som mala možnosť zhliadnuť ich v galérii – bohužiaľ, sú len fikčné.

No nie je to nádhera, túžiť po tom, vidieť vysnívané obrazy naozaj?

Ale späť k príbehu. Tvoria ho dve dejové linky – prvá, rozprávaná v prvej osobe z pohľadu Odelle Bastienovej v 60. rokoch v Londýne, a druhá, formou vševediaceho rozprávača, ktorý sleduje udalosti v 30. rokoch v Španielsku a trojicu mladých ľudí: Olive Schlossovú, a súrodencov Teresu a Isaaca Roblesovcov.

Odelle, pôvodom z Trinidadu, píše básne a v Londýne sa najprv živí predajom topánok. Zlom v jej živote nastáva, keď jej Marjorie Quicková ponúkne miesto zapisovateľky v galérii a zakrátko nato sa na svadbe svojej priateľky Cynth zoznámi s mladým mužom Lawriem Scottom, ktorý zdedil nezvyčajný obraz. Je to výjav ako z bájky, a popis obrazu naprosto uchvátil moju fantáziu. O tomto obraze, domnele od Isaaca Roblesa, snívam už celý týždeň:

"Téma prosté, ale zároveň nesnadno dešifrovatelné: na jedné straně dívka, která v obou rukou drží uťatou hlavu jiné dívky, a naproti ní sedící lev, který se zatím nechystá po kořisti skočit. Výjev s atmosférou bajky. 

I když oranžové světlo pouliční lampy nad námi dojem mírně zkreslovalo, barvy v dolní části obrazu mi bohatou mozaikou polí v celé paletě žlutých a zelených odstínů spolu s něčím, čo vypadalo jako jakýsi bílý hrádek, připomněly renesanční dvorní portrét. Obloha nahoře byla tmavší a pojatá méně tradičně; temná indigová modř jako by pocházela ze zlého snu. Při pohledu na malbu jsem okamžitě vnímala protiklady: obě dívky proti lvu a spolu tváří v tvář nepřízni osudu. Kromě krásné palety barev měla i původnou křehkost přinášející uspokojení – a právě díky tomu těžko postižitelnému prvku byl obraz tak působivý." (s. 46-47)

Začala som googliť, či si niekto trúfol tento krásny obraz napodobniť, napriek zjavnej neexistencii Isaaca Roblesa. Zostali však len pinterestové nástenky s Miróom a Picassom, možno Dalím, avšak ja si obraz predstavujem skôr v duchu Klimta, hoci práve ten v celej knihe nebol spomenutý snáď ani raz.

Už prvé kapitoly z druhej dejovej linky ale jasne naznačujú, že Roblesov obraz nemaľoval Isaac Robles, ale práve Olive Schlossová. Jej otec Harold sa prezentoval ako úspešný obchodník s umením, a zároveň mizogýn, podľa ktorého ženy v umení nemajú čo robiť. Olive skrýva prijímací list z umeleckej školy, aj to, že v maľovaní pokračuje. Na prahu ich španielskej "fincy" sa zjavia súrodenci Roblesoví – Teresa sa uchádza o prácu slúžky a Isaac... neviem. Popravde, v celom príbehu je on len upozadenou postavou, je len múzou a to je osviežujúci nápad. Muž ako múza. Čosi stvára, nejaké politické výčiny, ale je to Olive, ktorá ním je inšpirovaná, na ktorú sa príbeh sústreďuje a ktorá vytvára umelecké veľdiela. Isaac je len akousi variáciou na "manic pixie dream girl", či v tomto prípade "manic pixie dream boy". A veľmi intenzívne si svoju rolu uvedomuje, lebo mu vonkoncom nie je príjemná.

Je to Teresa, ktorá spustí zámenu ich obrazov. Harold Schloss je nadšený z toho, že objavil svojho vlastného Picassa a obchod s domnelým umením Isaaca úspešne rozbieha. Politická situácia v Španielsku sa však vôbec nevyvíja priaznivo a všetci traja hlavní hrdinovia sú v ohrození. Z nich troch prežije len jeden a linka 60. rokov sa snaží naznačiť, že Marjorie je postavou z minulosti, ktorá sa snaží – a paradoxne túto snahu sabotuje – odhaliť pravdu o autorstve obrazu.

Odellina linka sa tak dostáva do pozadia, sústreďuje sa len na obiehanie Marjorie Quickovej a snahu strhnúť závoj tajomstva z minulosti. Snaží sa nás naviesť k tomu, že Olive oľutovala svoje pobláznenie Isaacom a to, že mu pripísala svoje dychberúce umenie, je tu však záverečný twist, ktorý ma potešil, hoci sa celý dej dal vcelku ľahko predvídať. Marjorie nie je tým, kým sa zdá byť. (SPOILER: je to Teresa, nie Olive. KONIEC SPOILERU.) Určitú rolu zohráva aj Olivina matka Sarah, ktorá tiež s Isaacom udržiavala milostný vzťah, to ma však vonkoncom neprekvapilo. Jej tehotenstvo, tak ako postava Marjorie, prepája obe dejové linky a vzťahy medzi postavami, ale i miestami napevno zväzuje.

Záver píše Odelle v roku 2002 s dostatočným odstupom. Zostala som príjemne prekvapená, že autorka sa rozhodla jej milostnú linku s Lawriem nijak neuzavrieť: nie sú ani spolu, ani sa dramaticky nerozišli. Ich vzťah skrátka vyprchal, čo mi prišlo ako záver blízky realite. Tak to chodí.

Burtonovej kniha sa skvele číta. Príbeh, akokoľvek predvídateľný, je rozprávaný pútavo. Opisy umeleckých diel sú natoľko podmanivé, až som túžila po tom, aby som mohla zájsť do galérie a naozaj si ich prezrieť, hoci by som mohla čeliť sklamaniu. A hlavne, konečne som dostala uspokojivý príbeh, ktorý prevracia populárnu figúru Múzy ako ženy naruby, a prevlieka ju konečne do opačného pohlavia. Lebo všetkým nám je jasné, že ženských múz a mužských umelcov je kade-tade v priebehu tisícročí ako maku. Bol najvyšší čas upriamiť pozornosť na opačné garde.