Príbeh písaný na ruinách Varšavy: Pianista
Niet lepšej motivácie na načanie a dočítanie knihy, než termín vrátenia do knižnice. Inak mám vo zvyku knihy odkladať a predlžovať, venovať sa aktuálnejšiemu čítaniu, veď keď o túto knihu nie je záujem, tak zjavne má čas... lenže potom sa vyskytne záujemca a je to v háji, treba to prečítať, kým je ešte čas a zrazu prekonávate limity a čítate aj dve-tri knihy za týždeň, lebo ste sa predtým flákali.
A ešte jednu vec priznám – Pianistu som chcela už dávno prečítať, ale nijak ma tá vyhliadka netešila. Je to totiž zdrvujúce čítanie. A predsa, číta sa to dobre! To je taký paradox literatúry pojednávajúcej o druhej svetovej: je tam veľa brutality a práve preto sa to číta samé. Tá krutosť nás totiž fascinuje, nech už je to z akéhokoľvek dôvodu. Na druhej strane – a snáď mi to odpustíte – tie brutálne výjavy z holokaustu sú už v mnohom prefláknuté, už to všetci poznáme... a aj tak s tým nevieme prestať. A je dobré, že s tým nevieme prestať, lebo tieto veci by mali byť neustále pripomínané, zachované v historickej pamäti.
Po druhej svetovej už literatúra nikdy nezostala rovnaká. Časť ľudstva i ľudskosti v nás zomrela, systematicky, a to sa odrazilo aj v písanom slove. Túto spomienku nemožno preskočiť, vymazať – je to druh mentálnej apokalypsy, ktorá v nás zostane až do konca civilizácie.
Pianista hovorí príbeh muža, ktorý zažil tento prelom. Je to mladý človek, umelecky založený a teda sa dá predpokladať zvýšená citlivosť, napriek tomu túži v prvom rade ochrániť svoju rodinu a tento plán zlyháva, za čo však Wladek Szpilman nemôže. Szpilman sa však v žiadnom prípade "neopúšťa", hovorí k veci, bez nadbytočného sentimentu, dokonca ani svoju rodinu neidealizuje – pripúšťa, že s bratom sa hádavali, že svoju introvertnú sestru Halinu ani vlastne nepoznal, ale predsa cítiť z každého jeho slova, ako rád by čas vrátil späť.
Kniha by bola zapadla medzi ďalšie svedecké knihy o hrôzach druhej svetovej vojny, nebyť výňatkov z denníka nemeckého dôstojníka Wilma Hosenfelda. Jeho zápisky slúžia ako doklad toho, že Nemci, minimálne tí vyššie postavení dobre vedeli o tom, čo sa v okupovaných krajoch dialo. Dobrou správou je to, že nie všetci z nich to aj schvaľovali. Príkladom toho je aj Hosenfeld, ktorý by sa vo fikcii dal považovať za deus ex machina riešenie pre Szpilmana v úzkych. Esesák zachraňujúci Žida v dogniavenej Varšave znie ako oxymoron, ale je to najzaujímavejší zvrat v knihe a teda aj vojnovej realite. Tam, kde Žid zrádzal Žida, ukázal Hosenfeld charakter a cit, ktorý by nik od esesáka neočakával.
A predsa to nebolo dosť.
Ako sám Hosenfeld predvídal, to, čo Nemci páchali na Židoch, napokon pohltilo ich všetkých. Boh zoslal potopu a nedbal, kto je vinný a kto nevinný.
Čítať takéto knihy je vždy výzva. Vždy po nich zostane smutno. Zároveň do hĺbky precitnete: naplno vás donútia uvedomiť si, aký je tzv. obyčajný život vzácny – mať rodinu vôbec nažive, s tým, že viete, kde sú a že im nič nehrozí, aké je vzácne chodiť, kam len chcete, nielen medzi múry ghetta, kde sú navyše ulice zasypané mŕtvolami. Aj ľudia pred druhou svetovou vojnou žili obyčajný, šťastný život. A zrazu im ho odňali a vzali ich preč. Strčili ich do dobytčích vagónov, všetky sny a nádeje do budúcnosti sa scvrkli na to, aby to peklo vôbec prežili. Videli, ako ich milovaných týrajú a zabíjajú. Ľudia. Nedovoľme to zase.
A ešte jednu vec priznám – Pianistu som chcela už dávno prečítať, ale nijak ma tá vyhliadka netešila. Je to totiž zdrvujúce čítanie. A predsa, číta sa to dobre! To je taký paradox literatúry pojednávajúcej o druhej svetovej: je tam veľa brutality a práve preto sa to číta samé. Tá krutosť nás totiž fascinuje, nech už je to z akéhokoľvek dôvodu. Na druhej strane – a snáď mi to odpustíte – tie brutálne výjavy z holokaustu sú už v mnohom prefláknuté, už to všetci poznáme... a aj tak s tým nevieme prestať. A je dobré, že s tým nevieme prestať, lebo tieto veci by mali byť neustále pripomínané, zachované v historickej pamäti.
Po druhej svetovej už literatúra nikdy nezostala rovnaká. Časť ľudstva i ľudskosti v nás zomrela, systematicky, a to sa odrazilo aj v písanom slove. Túto spomienku nemožno preskočiť, vymazať – je to druh mentálnej apokalypsy, ktorá v nás zostane až do konca civilizácie.
Pianista hovorí príbeh muža, ktorý zažil tento prelom. Je to mladý človek, umelecky založený a teda sa dá predpokladať zvýšená citlivosť, napriek tomu túži v prvom rade ochrániť svoju rodinu a tento plán zlyháva, za čo však Wladek Szpilman nemôže. Szpilman sa však v žiadnom prípade "neopúšťa", hovorí k veci, bez nadbytočného sentimentu, dokonca ani svoju rodinu neidealizuje – pripúšťa, že s bratom sa hádavali, že svoju introvertnú sestru Halinu ani vlastne nepoznal, ale predsa cítiť z každého jeho slova, ako rád by čas vrátil späť.
Kniha by bola zapadla medzi ďalšie svedecké knihy o hrôzach druhej svetovej vojny, nebyť výňatkov z denníka nemeckého dôstojníka Wilma Hosenfelda. Jeho zápisky slúžia ako doklad toho, že Nemci, minimálne tí vyššie postavení dobre vedeli o tom, čo sa v okupovaných krajoch dialo. Dobrou správou je to, že nie všetci z nich to aj schvaľovali. Príkladom toho je aj Hosenfeld, ktorý by sa vo fikcii dal považovať za deus ex machina riešenie pre Szpilmana v úzkych. Esesák zachraňujúci Žida v dogniavenej Varšave znie ako oxymoron, ale je to najzaujímavejší zvrat v knihe a teda aj vojnovej realite. Tam, kde Žid zrádzal Žida, ukázal Hosenfeld charakter a cit, ktorý by nik od esesáka neočakával.
A predsa to nebolo dosť.
Ako sám Hosenfeld predvídal, to, čo Nemci páchali na Židoch, napokon pohltilo ich všetkých. Boh zoslal potopu a nedbal, kto je vinný a kto nevinný.
Čítať takéto knihy je vždy výzva. Vždy po nich zostane smutno. Zároveň do hĺbky precitnete: naplno vás donútia uvedomiť si, aký je tzv. obyčajný život vzácny – mať rodinu vôbec nažive, s tým, že viete, kde sú a že im nič nehrozí, aké je vzácne chodiť, kam len chcete, nielen medzi múry ghetta, kde sú navyše ulice zasypané mŕtvolami. Aj ľudia pred druhou svetovou vojnou žili obyčajný, šťastný život. A zrazu im ho odňali a vzali ich preč. Strčili ich do dobytčích vagónov, všetky sny a nádeje do budúcnosti sa scvrkli na to, aby to peklo vôbec prežili. Videli, ako ich milovaných týrajú a zabíjajú. Ľudia. Nedovoľme to zase.
Komentáre
Zverejnenie komentára