Spánok – kniha Haruki Murakamiho, v ktorej sa nespí, ale žije
Nie som veľká "murakamistka". Pred pár rokmi som prečítala Nórske drevo a bolo to okej, fascinovala ma tá pesnička, i som si pozrela film. Ale žeby som túžila po ďalšom vleklom románe... ani nie. Nakoniec mi kamarátka doporučila Spánok – a bola som rada.
Krátka poviedka doplnená o prekrásne ilustrácie od Kat Menschik sa totiž dá na posedenie zhltnúť za jednu nespavú noc. V mojom prípade za bezsenné ráno. A po dočítaní som paradoxne konečne zaspala.
Hrdinka čelí nespavým nociam, konkrétne sedemnástim prebdeným nociam, ale miesto toho, aby sa to riešil ako biologický problém – že je treba spať, aj keď sa človeku nechce – sa to tu otáča na výhodu. Mať k dispozícii tretinu dňa len pre seba. To hlavná postava využíva na plánovanie podľa seba: čítať si Annu Kareninovú (oceňujem vysokokvalitný výber literatúry!), popíjať pritom brandy a jesť čokoládu, ktorú už roky nekupovala kvôli dieťaťu, aby si na ňu náhodou nerobilo chúťky. Čo mi pripomína historky mnohých rodičov, čo majú po skrinkách a na vysokých poličkách poskrývané sladkosti, aby sa o ne nemuseli deliť s deckami. Môj otec to robil podobne, čím u mňa rozvinul schopnosť stopárskeho psa a horolezkyne zároveň. Ani o tom nevedel.
Každopádne, naplno využíva svoj čas naplno a prekvapivo pri tom kvitne. Keďže mám sama problémy so spánkom, neviem si pomôcť, ale rozmýšľam nad tým takto: prečo by som mala stoj čo stoj dodržiavať nočný harmonogram spánku, keď sa mi samej do toho nechce? Aj toto napokon píšem o štvrtej ráno – na základe tejto knižky som sa rozhodla, že sa nebudem hodinu prevaľovať v posteli a úzkostlivo premýšľať nad vecami, ktoré chcem zmeniť a nemôžem, a tými, ktorými môžem...
Asi preto som sa v tej postave tak trochu našla. Nespí, ak sa jej nechce a vôbec nerozmýšľa nad tým, že by mala a prečo by mala. Číta knižky a popíja brandy. Keď sa jej to zunuje, chodí na nočné vychádzky a tá posledná sa jej stáva osudnou – tu však príbeh končí, ale je to koniec otvorený interpretáciam. O čo vlastne šlo? A bolo to reálne? Chvíľu som rozmýšľala, že sa to uzavrie tým, že to celé bol len sen a ona tých sedemnásť nocí v skutočnosti prechrápala, ale uznávam, že to je príliš diletantský záver pre akéhokoľvek profesionálneho spisovateľa. A tým Murakami je, bez ohľadu na to, ako komu sadne.
Rozmýšľam, či by sa mi príbeh tak páčil, nebyť tých podmanivých ilustrácií... Ale áno. Chytili ma prvé riadky, a to som ich ešte ani nezazrela. Murakami vyberá slová precízne, odovzdáva pocty klasickým literárnym dielam i klasickej hudbe – a nerieši, prečo hrdinka nespí. Len píše, že nespí. A prekvapivo je krásnejšia a živšia než kedykoľvek predtým.
Spánok je odkaz na takú malú smrť. Dá sa teda nespavosť nakoniec interpretovať ako pocta životu? Všetko je možné. Koniec koncov, asi aj preto je tento príbeh tak surrealisticky otvorený.
Krátka poviedka doplnená o prekrásne ilustrácie od Kat Menschik sa totiž dá na posedenie zhltnúť za jednu nespavú noc. V mojom prípade za bezsenné ráno. A po dočítaní som paradoxne konečne zaspala.
Hrdinka čelí nespavým nociam, konkrétne sedemnástim prebdeným nociam, ale miesto toho, aby sa to riešil ako biologický problém – že je treba spať, aj keď sa človeku nechce – sa to tu otáča na výhodu. Mať k dispozícii tretinu dňa len pre seba. To hlavná postava využíva na plánovanie podľa seba: čítať si Annu Kareninovú (oceňujem vysokokvalitný výber literatúry!), popíjať pritom brandy a jesť čokoládu, ktorú už roky nekupovala kvôli dieťaťu, aby si na ňu náhodou nerobilo chúťky. Čo mi pripomína historky mnohých rodičov, čo majú po skrinkách a na vysokých poličkách poskrývané sladkosti, aby sa o ne nemuseli deliť s deckami. Môj otec to robil podobne, čím u mňa rozvinul schopnosť stopárskeho psa a horolezkyne zároveň. Ani o tom nevedel.
Každopádne, naplno využíva svoj čas naplno a prekvapivo pri tom kvitne. Keďže mám sama problémy so spánkom, neviem si pomôcť, ale rozmýšľam nad tým takto: prečo by som mala stoj čo stoj dodržiavať nočný harmonogram spánku, keď sa mi samej do toho nechce? Aj toto napokon píšem o štvrtej ráno – na základe tejto knižky som sa rozhodla, že sa nebudem hodinu prevaľovať v posteli a úzkostlivo premýšľať nad vecami, ktoré chcem zmeniť a nemôžem, a tými, ktorými môžem...
Asi preto som sa v tej postave tak trochu našla. Nespí, ak sa jej nechce a vôbec nerozmýšľa nad tým, že by mala a prečo by mala. Číta knižky a popíja brandy. Keď sa jej to zunuje, chodí na nočné vychádzky a tá posledná sa jej stáva osudnou – tu však príbeh končí, ale je to koniec otvorený interpretáciam. O čo vlastne šlo? A bolo to reálne? Chvíľu som rozmýšľala, že sa to uzavrie tým, že to celé bol len sen a ona tých sedemnásť nocí v skutočnosti prechrápala, ale uznávam, že to je príliš diletantský záver pre akéhokoľvek profesionálneho spisovateľa. A tým Murakami je, bez ohľadu na to, ako komu sadne.
Rozmýšľam, či by sa mi príbeh tak páčil, nebyť tých podmanivých ilustrácií... Ale áno. Chytili ma prvé riadky, a to som ich ešte ani nezazrela. Murakami vyberá slová precízne, odovzdáva pocty klasickým literárnym dielam i klasickej hudbe – a nerieši, prečo hrdinka nespí. Len píše, že nespí. A prekvapivo je krásnejšia a živšia než kedykoľvek predtým.
Spánok je odkaz na takú malú smrť. Dá sa teda nespavosť nakoniec interpretovať ako pocta životu? Všetko je možné. Koniec koncov, asi aj preto je tento príbeh tak surrealisticky otvorený.
Komentáre
Zverejnenie komentára