Než vystydne káva - času niet nazbyt
Kavej, ty riadiš náš čas a život. Čo sa všetko však môže stať, keď nás vrátiť do minulosti?
V Tokiu se nachádza kaviareň Fonuculi Fonicula, kde sa vraj do minulosti dá vrátiť. Nešetria však pravidlami, čo väčšinu zlákaných napokon odrádza. Knižka Než vystydne káva od Tošikazu Kawagučiho sa venuje príbehom tých, ktorí sa pravidiel nezľakli. Sú dohromady štyri a hoci sa sprvu zdá, že na seba príliš nenaväzujú, už pri druhom vycítite, že sú na seba napojené ako korálky na niti.
Je to jedna z kaviarenských kníh, ako ich sama pre seba nazývam – feel good kniha, pri ktorej si čitateľ bude chcieť vypiť šálku niečoho, kávy alebo čaju, to je jedno. A knižka zahreje práve tak – už atmosféra kaviarne v nej je opísaná ako sépiová a staromódna. Postavy sa navzájom poznajú a vládnu medzi nimi dôverné vzťahy, ale ani náhodou nesplývajú v jednu nedefinovateľnú guču, hoci mená takmer všetkých žien v knihe začínajú na K. To môže sprvu činiť problémy v orientácii, ktorá je ktorá. Kei, Kazu, Kótake... Ajaj. Ešte aj Fumiko obsahuje K, takže ďalší dôvod na zmätok!
Našťastie som sa do toho dostala rýchlejšie, než som očakávala, a to napriek tomu, že som kolosálny trumbero, pokiaľ ide o japonskú kultúru. Mám o nej pár základných znalostí a celá moja idea znie zhruba tak, že čas tam beží akosi pomalšie, a zároveň tam vládne stále akási kolektívna slušnosť a spolupatričnosť. A táto knižka tento dojem nenarušila - prekvapivé mi prišlo len to, že atmosféra v japonskej kaviarni pripomína atmosféru v tých západných kaviarňach a teda asi všetky kaviarne po celom svete sú viac-menej rovnaké v tom, že čas sa tam akosi pozastaví.
A práve to využíva táto japonská kaviarnička. Čas sa tu nielen zastaví, ale zákazníci majú dokonca možnosť sa v ňom vrátiť, avšak podmienky sú drsné a odporujú viac-menej všetkým pravidlám, ako ich poznáme z iných príbehov o cestovaní v čase. Prvá cestuje Fumiko, aby sa stretla so svojím priateľom, ktorý sa pred týždňom rozhodol nasledovať svoje ambície do USA. Všetci si myslia, že pravidlá ju odradia, hlavne to najkrutejšie z nich a to, že cestovaním do minulosti sa prítomnosť nezmení. Ale všetci si myslia zle, Fumiko cestuje a hoci je pravda, že prítomnosť je nezmenená, príbeh sa končí nádejne.
Teda nekončí, lebo veľmi voľne naň naväzuje ten ďalší a potom ďalší a ešte ďalší, až čitateľ zistí, že tá jemná väzba je vlastne pevnejšia než titanové vlákno. (Existuje vôbec čosi také ako titanové vlákno? A je vôbec pevné?)
Nasleduje príbeh pani Kótake, ktorá sleduje to, ako sa jej muž stráca v húštinách Alzheimerovej choroby. A ešte dojemnejší príbeh o sestrách, ktoré k sebe nájdu cestu. Knižku uzatvára príbeh tehotnej ženy, ktorá v kaviarni pracuje, sentimentálny, ako inak - celá kniha je tak ladená. Príbehy sa prepletajú, každý má svoj význam sám o sebe, ale najlepšie pracujú všetky spolu. Je to knižka o pominuteľnosti vzácneho času, ako naznačuje názov. Kým vychladne káva...
V Tokiu se nachádza kaviareň Fonuculi Fonicula, kde sa vraj do minulosti dá vrátiť. Nešetria však pravidlami, čo väčšinu zlákaných napokon odrádza. Knižka Než vystydne káva od Tošikazu Kawagučiho sa venuje príbehom tých, ktorí sa pravidiel nezľakli. Sú dohromady štyri a hoci sa sprvu zdá, že na seba príliš nenaväzujú, už pri druhom vycítite, že sú na seba napojené ako korálky na niti.
Je to jedna z kaviarenských kníh, ako ich sama pre seba nazývam – feel good kniha, pri ktorej si čitateľ bude chcieť vypiť šálku niečoho, kávy alebo čaju, to je jedno. A knižka zahreje práve tak – už atmosféra kaviarne v nej je opísaná ako sépiová a staromódna. Postavy sa navzájom poznajú a vládnu medzi nimi dôverné vzťahy, ale ani náhodou nesplývajú v jednu nedefinovateľnú guču, hoci mená takmer všetkých žien v knihe začínajú na K. To môže sprvu činiť problémy v orientácii, ktorá je ktorá. Kei, Kazu, Kótake... Ajaj. Ešte aj Fumiko obsahuje K, takže ďalší dôvod na zmätok!
Našťastie som sa do toho dostala rýchlejšie, než som očakávala, a to napriek tomu, že som kolosálny trumbero, pokiaľ ide o japonskú kultúru. Mám o nej pár základných znalostí a celá moja idea znie zhruba tak, že čas tam beží akosi pomalšie, a zároveň tam vládne stále akási kolektívna slušnosť a spolupatričnosť. A táto knižka tento dojem nenarušila - prekvapivé mi prišlo len to, že atmosféra v japonskej kaviarni pripomína atmosféru v tých západných kaviarňach a teda asi všetky kaviarne po celom svete sú viac-menej rovnaké v tom, že čas sa tam akosi pozastaví.
A práve to využíva táto japonská kaviarnička. Čas sa tu nielen zastaví, ale zákazníci majú dokonca možnosť sa v ňom vrátiť, avšak podmienky sú drsné a odporujú viac-menej všetkým pravidlám, ako ich poznáme z iných príbehov o cestovaní v čase. Prvá cestuje Fumiko, aby sa stretla so svojím priateľom, ktorý sa pred týždňom rozhodol nasledovať svoje ambície do USA. Všetci si myslia, že pravidlá ju odradia, hlavne to najkrutejšie z nich a to, že cestovaním do minulosti sa prítomnosť nezmení. Ale všetci si myslia zle, Fumiko cestuje a hoci je pravda, že prítomnosť je nezmenená, príbeh sa končí nádejne.
Teda nekončí, lebo veľmi voľne naň naväzuje ten ďalší a potom ďalší a ešte ďalší, až čitateľ zistí, že tá jemná väzba je vlastne pevnejšia než titanové vlákno. (Existuje vôbec čosi také ako titanové vlákno? A je vôbec pevné?)
Nasleduje príbeh pani Kótake, ktorá sleduje to, ako sa jej muž stráca v húštinách Alzheimerovej choroby. A ešte dojemnejší príbeh o sestrách, ktoré k sebe nájdu cestu. Knižku uzatvára príbeh tehotnej ženy, ktorá v kaviarni pracuje, sentimentálny, ako inak - celá kniha je tak ladená. Príbehy sa prepletajú, každý má svoj význam sám o sebe, ale najlepšie pracujú všetky spolu. Je to knižka o pominuteľnosti vzácneho času, ako naznačuje názov. Kým vychladne káva...
Komentáre
Zverejnenie komentára