Kopa črepín Eleny Ferrante
Splnené vianočné želanie v podobe knihy plnej črepín - Frantumaglia od Eleny Ferrante. Ako ja zbožňujem Elenu Ferrante! Je to vzťah, do ktorého som spadla nepredvídane, a začal okamžite tikať ako hodinky... je to presne ten typ vzťahu, ktorý môže mať čitateľ len s niekoľkými autormi naraz (dobre, ja mám takých vzťahov asi viacero, ale ja som čitateľská štetka) - a to je práve taký autor, od ktorého by ste prečítali aj nákupný zoznam, lebo tak neskutočne vám sadol. Taký vášnivý vzťah, aký môže chovať čitateľ k autorovi len na základe jeho diela, je opísaný v románe Na vine sú hviezdy od Johna Greena, a hoci tam je po osobnom stretnutí roztrieštený na kusy, možnosť osobného stretnutia s Elenou je maximálne vylúčená. Nikdy nehovor nikdy, ale Ferrante neodhalila svoju identitu už od 90. rokov, a pri takej vytrvalosti a vnútorných presvedčeniach opísaných vo Frantumaglii absolútne pochybujem, že by sa predsa len zlomila.
Každopádne, i kopa črepín, čo Frantumaglia znamená, má u Eleny Ferrante literárnu hodnotu. A mne sa strašne páči, keď spisovateľ píše o svojom remesle - veď nefascinuje ten istý princíp aj kuchára, keď vidí, ako iný kuchár varí? Alebo remeselníka, keď vidí, ako iný svojím spôsobom pácha ich spoločné remeslo? Paradoxne, pri čítaní knižky s podtitulom Cesta písania sa ja popri Elene cítim menej ako spisovateľka, ale zároveň to vo mne vzbudzuje túžbu písať.
Elefantka podľa mňa predstavuje starú školu v tom, ako je oslobodená od svojho ega. Dnes si ho každý brúsi na sociálnych sieťach, kedysi Facebooku, dnes Instagrame či TikToku a snaží sa tú bublinu o sebe a svojom dokonalom živote nafúknuť do naprostej dokonalosti. Nie Elena Ferrante. Ona ako autor ustupuje do pozadia a necháva za seba hovoriť svoje knihy. Knihu a autora oddeľuje natoľko precízne, že ani necíti potrebu svoje dielo nijako propagovať. Ak je kniha dobrá, má sa predsa predávať sama od seba.
Pravdaže, to je predstava, ako to má fungovať v ideálnom svete. Lenže nie je to až tak pomýlené, ako by sa mohlo zdať. Koniec koncov, samotnej Ferrante táto taktika skvele funguje. A možno funguje tak skvele práve preto, že celý svet je z tej nekonečnej honby za egom už vyčerpaný... a proste len ocení dobrú knihu.
Ja viem, že táto predstava je naivná, ale neskonale ma teší!
Každopádne, i kopa črepín, čo Frantumaglia znamená, má u Eleny Ferrante literárnu hodnotu. A mne sa strašne páči, keď spisovateľ píše o svojom remesle - veď nefascinuje ten istý princíp aj kuchára, keď vidí, ako iný kuchár varí? Alebo remeselníka, keď vidí, ako iný svojím spôsobom pácha ich spoločné remeslo? Paradoxne, pri čítaní knižky s podtitulom Cesta písania sa ja popri Elene cítim menej ako spisovateľka, ale zároveň to vo mne vzbudzuje túžbu písať.
Elefantka podľa mňa predstavuje starú školu v tom, ako je oslobodená od svojho ega. Dnes si ho každý brúsi na sociálnych sieťach, kedysi Facebooku, dnes Instagrame či TikToku a snaží sa tú bublinu o sebe a svojom dokonalom živote nafúknuť do naprostej dokonalosti. Nie Elena Ferrante. Ona ako autor ustupuje do pozadia a necháva za seba hovoriť svoje knihy. Knihu a autora oddeľuje natoľko precízne, že ani necíti potrebu svoje dielo nijako propagovať. Ak je kniha dobrá, má sa predsa predávať sama od seba.
Pravdaže, to je predstava, ako to má fungovať v ideálnom svete. Lenže nie je to až tak pomýlené, ako by sa mohlo zdať. Koniec koncov, samotnej Ferrante táto taktika skvele funguje. A možno funguje tak skvele práve preto, že celý svet je z tej nekonečnej honby za egom už vyčerpaný... a proste len ocení dobrú knihu.
Ja viem, že táto predstava je naivná, ale neskonale ma teší!
Komentáre
Zverejnenie komentára