Hlavní přelíčení - príbeh zo susednej dediny
Tak koľkým z vás hovorí niečo Karel Poláček? Bylo nás pět! A film alebo kniha? Zavládlo ticho. Nik sa nechce priznať, že knihu nečítal, hoci film, resp. minisériu poznáme všetci skrz naskrz, rampepurdo rampepurďácká! Brý den! Jmenuji se Petr Bajza...
Lenže Bylo nás pět som stále nečítala, hoci to mám už nachystané na poličke a teším sa na to ako na kremroľu! (Stále neviem, ako sa kremroľa povie po slovensky, preto tomu budem hovoriť kremroľa asi naveky. A Google nepomohol.) Zato som sa dostala k Poláčkovmu Hlavnímu přelíčení - a bola to bomba!
Viem, že to neznie veľmi literárne, ale česká literatúra má čo ponúknuť, hoci nad ňou decká zvyknú ohŕňať nos. A nemám na mysli len Poláčka, ale aj Karla Čapka. Čo títo dvaja Karlovia a spol. dokázali s jazykom, je priam rozprávkové. Hlavní přelíčení rozpráva príbeh železničiara Maršíka, trošku blbečka, ktorý sa po tom, čo ho svokor začne vyháňať z domu, zaprisahá, že nielen rodine nájde lepšie bývanie, ale rovno postaví vilu a do vily si nasťahuje aj krajšiu ženu, ktorá bude vrtieť zadkom, keď mu na balkón bude nosiť bábovku! Lenže celé to dopadne úplne inej. Nielenže sa stane svadobným podvodníkom, ale svoju druhú nadchádzajúcu zavraždí, a nielenže ju zavraždí, ale zavraždí ju strašne nepodarene.
V súčasnej literatúre sme zvyknutí na rafinovanejších vrahov, fandíme, aby ich len tak ľahko nenašli, fascinuje nás ich dômyselnosť, krytie stôp. Preto čitateľa tá spackaná vražda prekvapí. Chvíľu som aj rozmýšľala, či to nie som náhodou ja tá nechápavá - to, s akou bohorovnosťou Maršík po sebe zanecháva stopy však nesvedčí o jeho vražednej genialite, na ktorú som zo súčasných thrillerov zvyknutá, ale naopak o jeho chýbajúcom vzdelaní, chudobe a z nich vyplývajúcej prostoty.
Hlavní přelíčení vychádza zo súdničky, ktorá popisovala reálny prípad vraždy slúžky. Karel Poláček bol okrem iného tzv. súdničkár, čo znamená, že literárne spracovával prípady zo súdnych siení. Vzhľadom k TV programom ako Súdna sieň, si dovolím poznamenať, že záujem o tento žáner tu bol takmer odjakživa, akurát prebral inú podobu. Čo však Karel Poláček v rámci tohto žánru dokáže, je až neskutočné - je to napínavé, no zároveň sa na tej Maršíkovej hlúposti smejete, nemáte ho radi, chcete, aby bol potrestaný a predsa vás to neodpudzuje v čítaní. Sú tam slovné obraty, ktoré znejú vyslovene hlúpo ("upevnit svou popularitu"), ale Poláček ich používa s obratnosťou, ktorá len podškrtáva malosť Maršíkovu, ale aj tých postáv z "väčšieho sveta" (tj. inšpektor) a napokon aj tú malosť v nás samých. Čosi sa tam zrkadlí, a že toho zrkadlenia nie je málo!
Ako Maršík hľadá náhradu za svoju ženu, ukazuje sa, že akurát skáče z blata do kaluže: Alžběta Válová je zhruba práve tak neatraktívna ako súčasná pani Maršíková. Hoci do Maršíkovej bol kedysi aj zamilovaný, on aj jej otec Barchánek ju natoľko dogniavili, že z nej zostal púhy tieň. Napokon z toho príbehu vyšla ešte najlepšie: podedila po tyranskom otcovi a hlúpeho manžela sa tiež zbavila. Jedno jej to teda nebolo, veď na krku jej zostali jeho dve deti, ale už vyhliadka toho, že ich mohla napokon poslať na štúdia, v sebe niesla aspoň aký-taký optimizmus.
To je totiž Poláčkovo hlavné posolstvo: ukázať, že je to chudoba a nevzdelanosť, čo plodí zlo. V dnešnej spoločenskej situácii je žiaľ tento odkaz stále platný, a to aj po dobrých deväťdesiatich rokoch. Poláček nie je len akýsi odvar Dostojevského, hoci pojednáva o podobnej téme ako Zločin a trest. Hlavní přelíčení vyznieva možno menej monumentálne, je to príbeh, ktorý sa traduje o susednej dedine, je v tom čosi blízke a priateľské - a práve tá blízkosť, tá susedskosť tomu dodáva ten desivý rozmer. Zlo je nielen blízko nás.
Je priamo v nás.
Lenže Bylo nás pět som stále nečítala, hoci to mám už nachystané na poličke a teším sa na to ako na kremroľu! (Stále neviem, ako sa kremroľa povie po slovensky, preto tomu budem hovoriť kremroľa asi naveky. A Google nepomohol.) Zato som sa dostala k Poláčkovmu Hlavnímu přelíčení - a bola to bomba!
Viem, že to neznie veľmi literárne, ale česká literatúra má čo ponúknuť, hoci nad ňou decká zvyknú ohŕňať nos. A nemám na mysli len Poláčka, ale aj Karla Čapka. Čo títo dvaja Karlovia a spol. dokázali s jazykom, je priam rozprávkové. Hlavní přelíčení rozpráva príbeh železničiara Maršíka, trošku blbečka, ktorý sa po tom, čo ho svokor začne vyháňať z domu, zaprisahá, že nielen rodine nájde lepšie bývanie, ale rovno postaví vilu a do vily si nasťahuje aj krajšiu ženu, ktorá bude vrtieť zadkom, keď mu na balkón bude nosiť bábovku! Lenže celé to dopadne úplne inej. Nielenže sa stane svadobným podvodníkom, ale svoju druhú nadchádzajúcu zavraždí, a nielenže ju zavraždí, ale zavraždí ju strašne nepodarene.
V súčasnej literatúre sme zvyknutí na rafinovanejších vrahov, fandíme, aby ich len tak ľahko nenašli, fascinuje nás ich dômyselnosť, krytie stôp. Preto čitateľa tá spackaná vražda prekvapí. Chvíľu som aj rozmýšľala, či to nie som náhodou ja tá nechápavá - to, s akou bohorovnosťou Maršík po sebe zanecháva stopy však nesvedčí o jeho vražednej genialite, na ktorú som zo súčasných thrillerov zvyknutá, ale naopak o jeho chýbajúcom vzdelaní, chudobe a z nich vyplývajúcej prostoty.
Hlavní přelíčení vychádza zo súdničky, ktorá popisovala reálny prípad vraždy slúžky. Karel Poláček bol okrem iného tzv. súdničkár, čo znamená, že literárne spracovával prípady zo súdnych siení. Vzhľadom k TV programom ako Súdna sieň, si dovolím poznamenať, že záujem o tento žáner tu bol takmer odjakživa, akurát prebral inú podobu. Čo však Karel Poláček v rámci tohto žánru dokáže, je až neskutočné - je to napínavé, no zároveň sa na tej Maršíkovej hlúposti smejete, nemáte ho radi, chcete, aby bol potrestaný a predsa vás to neodpudzuje v čítaní. Sú tam slovné obraty, ktoré znejú vyslovene hlúpo ("upevnit svou popularitu"), ale Poláček ich používa s obratnosťou, ktorá len podškrtáva malosť Maršíkovu, ale aj tých postáv z "väčšieho sveta" (tj. inšpektor) a napokon aj tú malosť v nás samých. Čosi sa tam zrkadlí, a že toho zrkadlenia nie je málo!
Ako Maršík hľadá náhradu za svoju ženu, ukazuje sa, že akurát skáče z blata do kaluže: Alžběta Válová je zhruba práve tak neatraktívna ako súčasná pani Maršíková. Hoci do Maršíkovej bol kedysi aj zamilovaný, on aj jej otec Barchánek ju natoľko dogniavili, že z nej zostal púhy tieň. Napokon z toho príbehu vyšla ešte najlepšie: podedila po tyranskom otcovi a hlúpeho manžela sa tiež zbavila. Jedno jej to teda nebolo, veď na krku jej zostali jeho dve deti, ale už vyhliadka toho, že ich mohla napokon poslať na štúdia, v sebe niesla aspoň aký-taký optimizmus.
To je totiž Poláčkovo hlavné posolstvo: ukázať, že je to chudoba a nevzdelanosť, čo plodí zlo. V dnešnej spoločenskej situácii je žiaľ tento odkaz stále platný, a to aj po dobrých deväťdesiatich rokoch. Poláček nie je len akýsi odvar Dostojevského, hoci pojednáva o podobnej téme ako Zločin a trest. Hlavní přelíčení vyznieva možno menej monumentálne, je to príbeh, ktorý sa traduje o susednej dedine, je v tom čosi blízke a priateľské - a práve tá blízkosť, tá susedskosť tomu dodáva ten desivý rozmer. Zlo je nielen blízko nás.
Je priamo v nás.
Komentáre
Zverejnenie komentára