Cintoríny neprečítaných kníh

Aký má zmysel čítať?
Prekvapuje ma, ako často si túto otázku sama kladiem. Zúfalo na ňu nedokážem odpovedať. Keď sa ma pýtali, prečo je dobré čítať, vypomáhala som si parafrázou z knižky od Harper Lee Ako zabiť vtáčka: že čítať je pre mňa tak prirodzené ako dýchanie a málokto sa pýta, prečo dýchame. Ozaj, prečo vôbec dýchame? Nepotrebujem táranie o premene oxidu na kyslík a tak ďalej, lebo to mi zmysel nedá, to mi odpoveď na otázku nedá - lebo otázka je nie ako, ale prečo? Prečo vôbec?
Sme schopní premeniť v rámci dýchania toľko molekúl na život. A s príbehmi je to čosi podobné - knihy vďaka nám ožívajú, stávajú sa živými. Som zástanca toho, aby sa do kníh písali poznámky, akokoľvek ma to občas zabolí ničiť nový, čerstvý papier svojimi blábolmi. Ale zastávam to preto, lebo je to pre mňa dôkaz toho, že s knihou sa pracuje, že sa číta a že je teda stále živá. Knihovničky plné kúpených, no nikdy nedotknutých kníh sú pre mňa ako cintoríny kníh... malé formáty toho, čo tak pôsobivo opisuje Ruiz Zafón vo svojom Tieni vetra. Ale chýba tomu tá knižná romantika. Je to len smutný každodenný obraz, ktorý každý čitateľ dobre pozná, tú frustráciu zo svojho vlastného Cintorína neprečítaných kníh. Toto je paradoxne prípad, keď zombie apokalypsa predstavuje nádej: neprečítané knihy znovu povstanú a všetko nakúpené stíhne ich majiteľ aj čítať! Ale deje sa to vždy v pomerne malom merítku.



Tento obraz vyvstal z povianočnej nálady, keď som podostávala k Vianociam mnoho kníh, z ktorých som sa tešila tie dva týždne, kým bolo času veľa a energie málo. Dospel však čas vrátiť sa do reality, kde je času málo a energie ešte menej.

Šťastný nový rok, len tak, pre nikoho.