Tak to chodí u Kurta Vonneguta
Tak to chodí. Fráza, ktorá je vo Vonnegutovom diele natoľko spätá so smrťou, že si akúkoľvek letmú zmienku o nej nevie bez tejto vety predstaviť. Zomrie jeden človek? Tak to chodí. Zomrú ich milióny? Tak to chodí. Prechádzajú okolo bitúnku... Tak to chodí. Pri dezinfekcii zahynú milióny mikróbov. Tak to chodí. Žiadna smrť nie je natoľko zanedbateľná, aby jej Vonnegut nedoprial malý slávnostný obrad v podobe tejto vetičky.
Celý názov knižky znie: Bitúnok č. 5, alebo Detská križiacka výprava. V češtine je názov ešte obsiahlejší: Jatka č. 5 aneb Křížová výprava dětí – povinný tanec se smrtí, čo odpovedá originálnemu názvu. Toľko dobrých názvov, vystačili by aj na tri knihy.
Ale späť k tej jednej.
Čítala som rôzne knihy, ale spojenie tém druhej svetovej vojny a sci-fi bolo pre mňa – nuž, číre sci-fi. Trochu nezvyčajná kombinácia, asi ako keď si niekto dá k hot dogu mlieko, no prekvapivo dobre to funguje. Billy Pilgrim cestuje v čase, minulosť i budúcnosť stráca linearitu. Je schopný vnímať ich naraz. A o čosi podobné sa pokúša aj sujet tejto knihy.
Billy svoju schopnosť pendlovania v čase vysvetľuje návštevou mimozemskej civilizácie na planéte s názvom Tralfamador.
Kurt Vonnegut používa techniku spájania kratučkých scén, pôsobí to útržkovito, ale nie neúplne. Krátke odseky mu úplne stačia, aby príbeh posunul ďalej a ďalej, pričom okrídlená fráza "Tak to chodí" funguje ako spoľahlivý sek. Prekvapivo sa však jej význam nevyprázdňuje, hoci je v texte použitá až 106-krát. Napriek značnej úmrtnosti je kniha zábavná, samozrejme satiricky, to snáď ani inak v takých prípadoch nejde. Čierny humor a absurdita však idú ruka v ruke s filozofickými postrehmi a úvahami, o originálnych metaforách a prirovnaniach ani nehovoriac: "Dělo vydalo páravý zvuk, jako když se otevírá zdrhovadlo na poklopci Boha Všemohoucího." / "...vypadal, jako by byl uhněten z holubů v nosu."
Jeden z najzaujímavejších filozofických momentov nastáva v konverzácii Billyho Pilgrima s jedným z jeho mimozemských únoscov:
"Proč zrovna já?"
"To je věru pozemšťanská otázka, pane Pilgrime. Proč zrovna vy? A proč my, když se to tak vezme? Proč vůbec něco? Prostě proto, že tento okamžik. Viděl jste někdy brouky lapené v jantaru? A právě tak jsme my, pane Pilgrime, polapeni v jantaru tohoto okamžiku. Neexistuje žádné proto."
Vonnegut ponúka inú predstavu o čase, než je naša, ale neponúka s tým vysvetlenie, prečo sa veci dejú – skôr čitateľa chce presvedčiť, že bez ohľadu na prácu s časom by sa veci, hlavne zlé, diali tak či tak. Nie je v tom nič utešujúce. Dá sa vôbec v tematickom okruhu okolo druhej svetovej vojny vôbec nájsť niečo utešujúce?
Tralfamadorčania sa s tým tiež neserú – keď vysvetľujú Billymu, že vesmír zanikne vďaka jednému z ich pilotov, čo skrátka stisne gombík a vesmír pôjde do hája:
"Vždycky jej stiskl, a vždycky jej stiskne. Vždycky jsme ho nechali, aby to udělal, a vždycky ho necháme, aby to udělal. Ten okamžik je už tak strukturován."
Tak to chodí. Tralfamadorčania naučia Billyho, že i keď človek umrie, v minulosti je stále živý, lebo minulosť, prítomnosť i budúcnosť vždy existovali a vždy budú existovať – takže smrť je vlastne len zdanie.
Vonnegut sa nebojí pracovať ani s tzv. literárnou mystifikáciou, stierajúc hranice medzi fikciou a skutočnosťou. Sám seba umiestňuje do deja a upozorňuje na to. Je to malý trik, ktorý donúti čitateľa pousmiať sa, ale zároveň prispieva k uveriteľnosti príbehu. Frustrácia z vojny a hlavne zo skutočnosti, že vojny sa dejú a budú sa znieť zrejme naveky, utišuje snáď len táto modlitba, ktorá príbeh "ovenčuje":
Dopřej mi Bože síly
přijímat s jasnou myslí vše,
co nemohu změnit,
odvahy změnit, co změnit mohu,
a moudrosti
vždycky rozpoznat, co je co.
Celý názov knižky znie: Bitúnok č. 5, alebo Detská križiacka výprava. V češtine je názov ešte obsiahlejší: Jatka č. 5 aneb Křížová výprava dětí – povinný tanec se smrtí, čo odpovedá originálnemu názvu. Toľko dobrých názvov, vystačili by aj na tri knihy.
Ale späť k tej jednej.
Čítala som rôzne knihy, ale spojenie tém druhej svetovej vojny a sci-fi bolo pre mňa – nuž, číre sci-fi. Trochu nezvyčajná kombinácia, asi ako keď si niekto dá k hot dogu mlieko, no prekvapivo dobre to funguje. Billy Pilgrim cestuje v čase, minulosť i budúcnosť stráca linearitu. Je schopný vnímať ich naraz. A o čosi podobné sa pokúša aj sujet tejto knihy.
Billy svoju schopnosť pendlovania v čase vysvetľuje návštevou mimozemskej civilizácie na planéte s názvom Tralfamador.
Kurt Vonnegut používa techniku spájania kratučkých scén, pôsobí to útržkovito, ale nie neúplne. Krátke odseky mu úplne stačia, aby príbeh posunul ďalej a ďalej, pričom okrídlená fráza "Tak to chodí" funguje ako spoľahlivý sek. Prekvapivo sa však jej význam nevyprázdňuje, hoci je v texte použitá až 106-krát. Napriek značnej úmrtnosti je kniha zábavná, samozrejme satiricky, to snáď ani inak v takých prípadoch nejde. Čierny humor a absurdita však idú ruka v ruke s filozofickými postrehmi a úvahami, o originálnych metaforách a prirovnaniach ani nehovoriac: "Dělo vydalo páravý zvuk, jako když se otevírá zdrhovadlo na poklopci Boha Všemohoucího." / "...vypadal, jako by byl uhněten z holubů v nosu."
Jeden z najzaujímavejších filozofických momentov nastáva v konverzácii Billyho Pilgrima s jedným z jeho mimozemských únoscov:
"Proč zrovna já?"
"To je věru pozemšťanská otázka, pane Pilgrime. Proč zrovna vy? A proč my, když se to tak vezme? Proč vůbec něco? Prostě proto, že tento okamžik. Viděl jste někdy brouky lapené v jantaru? A právě tak jsme my, pane Pilgrime, polapeni v jantaru tohoto okamžiku. Neexistuje žádné proto."
Vonnegut ponúka inú predstavu o čase, než je naša, ale neponúka s tým vysvetlenie, prečo sa veci dejú – skôr čitateľa chce presvedčiť, že bez ohľadu na prácu s časom by sa veci, hlavne zlé, diali tak či tak. Nie je v tom nič utešujúce. Dá sa vôbec v tematickom okruhu okolo druhej svetovej vojny vôbec nájsť niečo utešujúce?
Tralfamadorčania sa s tým tiež neserú – keď vysvetľujú Billymu, že vesmír zanikne vďaka jednému z ich pilotov, čo skrátka stisne gombík a vesmír pôjde do hája:
"Vždycky jej stiskl, a vždycky jej stiskne. Vždycky jsme ho nechali, aby to udělal, a vždycky ho necháme, aby to udělal. Ten okamžik je už tak strukturován."
Tak to chodí. Tralfamadorčania naučia Billyho, že i keď človek umrie, v minulosti je stále živý, lebo minulosť, prítomnosť i budúcnosť vždy existovali a vždy budú existovať – takže smrť je vlastne len zdanie.
Vonnegut sa nebojí pracovať ani s tzv. literárnou mystifikáciou, stierajúc hranice medzi fikciou a skutočnosťou. Sám seba umiestňuje do deja a upozorňuje na to. Je to malý trik, ktorý donúti čitateľa pousmiať sa, ale zároveň prispieva k uveriteľnosti príbehu. Frustrácia z vojny a hlavne zo skutočnosti, že vojny sa dejú a budú sa znieť zrejme naveky, utišuje snáď len táto modlitba, ktorá príbeh "ovenčuje":
Dopřej mi Bože síly
přijímat s jasnou myslí vše,
co nemohu změnit,
odvahy změnit, co změnit mohu,
a moudrosti
vždycky rozpoznat, co je co.
Komentáre
Zverejnenie komentára