Keď v špirálach vyletuje prach príbehu Spaľovača mŕtvol
Krematórium je miesto, ktoré je – aspoň pre mňa – opradené tou najväčšou záhadou, ktorej môžeme čeliť, je to miesto, kde sa telo, to, ktoré dovtedy fungovalo, mení na prach. Prach si a na prach sa obrátiš... Lenže v knihe Ladislava Fuksa Spalovač mrtvol je nazvané Chrámom smrti, čo z neho činí miesto o dosť komplexnejšie, a neskutočne magické. Kuchyňa smrti, dielňa samotného pánaboha, takto sugestívne popisuje krematórium Fuks ústami hlavnej postavy, pre ktorú ide o miesto posvätné. Nečudo, je s ním neodlučne spätá.
Apropo, hlavná postava. Prvých tridsať strán som sa učila vyslovovať jeho meno. Kopfrkingl. Kopfr-kingl. Ko-pfr-kingl. Kopfrkingl. Doteraz si nie som istá, či som to pochytila správne, je to meno, v ktorom sa dá dať ľahko stratiť... Pán Kopfrkingl hľadá krásu, pán Kopfrkingl sa volá Karel, ale chce, aby ho žena volala Roman, a sám svoju čiernovlasú ženu nazýva Lakmé a nie Marie. Tak úzkostlivo po kráse túži, až musí prispôsobovať svojej túžbe po nej všednosť každodenného života, neznesie ani pomyslenie na to, že by ľudia neboli dobrí, že by nemalo v sebe aspoň záblesk skvelosti, veď sú to všetci tak dobrí ľudia. Sám sa točí v špirálach svojich nekonečných monológov, príhovorov, toku myšlienok. Som abstinent, nefajčím, takí dobrí ľudia sú všade okolo mňa, svet je tak dobrý, tak očarujúci, tak podmanivý.
Jeho povolanie nie je len prácou, je zároveň jeho morbídnou sebadefiníciou, ba až sebarealizáciou. Uvedomuje si jeho dôležitosť, snáď až nadsadzuje ako najzodpovednejší a najvznešenejší úradný akt na svete. Starať sa o rodinu je síce jeho svätá povinnosť, ale jeho povolanie – to je povolanie od vyššej moci. "Jízdní řád smrti", ako Kopfrkingl nazýva svoju kremačnú tabuľku, si zaslúži zdokonalenie v podobe automatizácie a mechanizácie – keďže dej je situovaný do obdobia pred druhou svetovou vojnou, táto narážka nám nemá ako uniknúť a preto ju ani nebudem rozoberať. Lenže v takých chvíľach... zostane človeku úzko.
Príbeh je vyrozprávaný tiež v dôkladne zautomatizovanej, naoko zmechanizovanej špirále. Pán Kopfrkingl je monotónne nadšený estét, ale napriek verklíkovaniu svojich obľúbených viet a fráz sa mu nedarí čitateľa unudiť, naopak, je v tom čosi desivé a temné, núti to čítať ďalej. Parafrázuje svoje myšlienky, resp. pár ústredných myšlienok tak, že ich elasticky prispôsobuje jednotlivým situáciám. Občas pripomína akúsi českú a srdečnejšiu verziu Sweeneyho Todda, láskavo ponúka ľudí k smrti, koniec koncov, všetci si to zaslúžia, aby sa "čo najviac duší vymanilo, oslobodilo, vzlietlo do vesmíru, našlo nové telá". Smrti sa sám nebojí, je to dávna priateľka a treba sa k nej chovať láskavo, uľahčiť jej cestu k nám. Ako hovorí nazi Willi, jeden z Koprfinglových rôznorodých známych – hovorím rôznorodých, lebo obskúrne postavičky prichádzajú a odchádzajú ako spálený prach – smrti a teda svojmu povolaniu pán Kopfrkingl dokonale rozumie. Williho podlizovanie sa a konšpirácie Kopfrkingla od jeho svätej, čarokrásnej, nadoblačnej, nežnej, šťastnej a nebeskej rodiny napokon odlákajú a vtiahnu do osídel zla.
Je to groteskný horor, štylistický majstrštych, desivý najmä v tom, ako sa z mierneho človeka stáva krvilačná kreatúra, ktorá najprv v myšlienkach degraduje najprv na nižšie tvory od seba a napokon ich vraždí, len aby mu nebránili v kariére.
"Co abych tě, drahá, oběsil?"
A je to desivé preto, ako ľahko je to uveriteľné. Tak neskutočne sugestívne, už od prvej vety, prvej situácie v pavilóne dravcov, kde pán Koprfingl prvýkrát zočil svoju Lakmé... už ten začiatok pripomína obraz čohosi čierneho, magicky temného – satanský obraz v zlatom ráme, do ktorého sa chce čitateľ ponoriť a peknú chvíľu z neho neodísť.
Apropo, hlavná postava. Prvých tridsať strán som sa učila vyslovovať jeho meno. Kopfrkingl. Kopfr-kingl. Ko-pfr-kingl. Kopfrkingl. Doteraz si nie som istá, či som to pochytila správne, je to meno, v ktorom sa dá dať ľahko stratiť... Pán Kopfrkingl hľadá krásu, pán Kopfrkingl sa volá Karel, ale chce, aby ho žena volala Roman, a sám svoju čiernovlasú ženu nazýva Lakmé a nie Marie. Tak úzkostlivo po kráse túži, až musí prispôsobovať svojej túžbe po nej všednosť každodenného života, neznesie ani pomyslenie na to, že by ľudia neboli dobrí, že by nemalo v sebe aspoň záblesk skvelosti, veď sú to všetci tak dobrí ľudia. Sám sa točí v špirálach svojich nekonečných monológov, príhovorov, toku myšlienok. Som abstinent, nefajčím, takí dobrí ľudia sú všade okolo mňa, svet je tak dobrý, tak očarujúci, tak podmanivý.
Jeho povolanie nie je len prácou, je zároveň jeho morbídnou sebadefiníciou, ba až sebarealizáciou. Uvedomuje si jeho dôležitosť, snáď až nadsadzuje ako najzodpovednejší a najvznešenejší úradný akt na svete. Starať sa o rodinu je síce jeho svätá povinnosť, ale jeho povolanie – to je povolanie od vyššej moci. "Jízdní řád smrti", ako Kopfrkingl nazýva svoju kremačnú tabuľku, si zaslúži zdokonalenie v podobe automatizácie a mechanizácie – keďže dej je situovaný do obdobia pred druhou svetovou vojnou, táto narážka nám nemá ako uniknúť a preto ju ani nebudem rozoberať. Lenže v takých chvíľach... zostane človeku úzko.
Príbeh je vyrozprávaný tiež v dôkladne zautomatizovanej, naoko zmechanizovanej špirále. Pán Kopfrkingl je monotónne nadšený estét, ale napriek verklíkovaniu svojich obľúbených viet a fráz sa mu nedarí čitateľa unudiť, naopak, je v tom čosi desivé a temné, núti to čítať ďalej. Parafrázuje svoje myšlienky, resp. pár ústredných myšlienok tak, že ich elasticky prispôsobuje jednotlivým situáciám. Občas pripomína akúsi českú a srdečnejšiu verziu Sweeneyho Todda, láskavo ponúka ľudí k smrti, koniec koncov, všetci si to zaslúžia, aby sa "čo najviac duší vymanilo, oslobodilo, vzlietlo do vesmíru, našlo nové telá". Smrti sa sám nebojí, je to dávna priateľka a treba sa k nej chovať láskavo, uľahčiť jej cestu k nám. Ako hovorí nazi Willi, jeden z Koprfinglových rôznorodých známych – hovorím rôznorodých, lebo obskúrne postavičky prichádzajú a odchádzajú ako spálený prach – smrti a teda svojmu povolaniu pán Kopfrkingl dokonale rozumie. Williho podlizovanie sa a konšpirácie Kopfrkingla od jeho svätej, čarokrásnej, nadoblačnej, nežnej, šťastnej a nebeskej rodiny napokon odlákajú a vtiahnu do osídel zla.
Je to groteskný horor, štylistický majstrštych, desivý najmä v tom, ako sa z mierneho človeka stáva krvilačná kreatúra, ktorá najprv v myšlienkach degraduje najprv na nižšie tvory od seba a napokon ich vraždí, len aby mu nebránili v kariére.
"Co abych tě, drahá, oběsil?"
A je to desivé preto, ako ľahko je to uveriteľné. Tak neskutočne sugestívne, už od prvej vety, prvej situácie v pavilóne dravcov, kde pán Koprfingl prvýkrát zočil svoju Lakmé... už ten začiatok pripomína obraz čohosi čierneho, magicky temného – satanský obraz v zlatom ráme, do ktorého sa chce čitateľ ponoriť a peknú chvíľu z neho neodísť.
Komentáre
Zverejnenie komentára