Čítať a odkladať
Čítať, písať, počítať. Toľko k mojim aktivitám. Rada veľa čítam, ako-tak píšem, hlavne somarinky do denníčka, a nevdojak počítam, hoci je to moja najneobľúbenejšia činnosť. Snáď len počítať knihy, čo som prečítala, ale ani to mi veľmi nejde, lebo čítam nesystematicky, skáčem ako žaba z jednej na druhú a neraz ich nechávam nedokončené, zakliate, až kým ich znovu nepobozkám. Ako správny žabí princ, či princezná.
Naučila som sa však si to nevyčítať. Pubertu som strávila čítaním nádherných, dychberúcich kníh... ale často aj tých, čo som stráviť akosi nedokázala. Tlačila som však samu seba až ku koncu, hoci som sama bola na konci s dychom a tá-ktorá kniha mi nič nehovorila. Ale chcela som ju dokončiť, už len aby som si ju mohla pomyselne odškrtnúť, započítať, spočítať!
Nebolo to správne.
Dnes si viac zvyknem hovoriť, či mi tá-ktorá kniha stojí za to. Či mi poskytuje svet, v ktorom chcem stráviť určitý čas, či sa v nej cítim dobre – respektíve, či sa v nej cítim zle tým správnym spôsobom. Alebo či mi niečo dáva. Alebo že ju viem, musím, chcem dočítať z takého a takého dôvodu – a už mi je menej ľúto, keď sa knihu rozhodnem odložiť v polovici či štvrtine. Nejak som schopná si to nevyčítať. Je okej, ak ma príbeh z ničoho nič prestal zaujímať. Ak mi to za to stojí, pokojne si ho domyslím. To sa stáva síce zriedka, lebo to už je príznak toho, že ma príbeh zaujal, ale ako keby.
Pred zhruba polrokom som sa pustila do knihy, na ktorú som dlho myslela, a keď som zistila, že je síce napísaná slušne – s ohľadom na žáner, šlo totiž o béčkový horor – nejak ma po sto stranách zaujímať prestala. Videla som film, to mojej chuti dokončiť knihu snáď tiež neprospelo, hoci nie som osoba na spoilery alergická. Vlastne so spoilermi nemám problém, myslím, že pôžitku z knihy či filmu nijak neuberajú – ale dajme tomu, že to bol o dôvod viac tú knihu odložiť. A bol to skvelý pocit!
Naučila som sa však si to nevyčítať. Pubertu som strávila čítaním nádherných, dychberúcich kníh... ale často aj tých, čo som stráviť akosi nedokázala. Tlačila som však samu seba až ku koncu, hoci som sama bola na konci s dychom a tá-ktorá kniha mi nič nehovorila. Ale chcela som ju dokončiť, už len aby som si ju mohla pomyselne odškrtnúť, započítať, spočítať!
Nebolo to správne.
Dnes si viac zvyknem hovoriť, či mi tá-ktorá kniha stojí za to. Či mi poskytuje svet, v ktorom chcem stráviť určitý čas, či sa v nej cítim dobre – respektíve, či sa v nej cítim zle tým správnym spôsobom. Alebo či mi niečo dáva. Alebo že ju viem, musím, chcem dočítať z takého a takého dôvodu – a už mi je menej ľúto, keď sa knihu rozhodnem odložiť v polovici či štvrtine. Nejak som schopná si to nevyčítať. Je okej, ak ma príbeh z ničoho nič prestal zaujímať. Ak mi to za to stojí, pokojne si ho domyslím. To sa stáva síce zriedka, lebo to už je príznak toho, že ma príbeh zaujal, ale ako keby.
Pred zhruba polrokom som sa pustila do knihy, na ktorú som dlho myslela, a keď som zistila, že je síce napísaná slušne – s ohľadom na žáner, šlo totiž o béčkový horor – nejak ma po sto stranách zaujímať prestala. Videla som film, to mojej chuti dokončiť knihu snáď tiež neprospelo, hoci nie som osoba na spoilery alergická. Vlastne so spoilermi nemám problém, myslím, že pôžitku z knihy či filmu nijak neuberajú – ale dajme tomu, že to bol o dôvod viac tú knihu odložiť. A bol to skvelý pocit!
Komentáre
Zverejnenie komentára