Salingerove obludky: Franny a Zooey
Do sveta knižky Franny a Zooey som vkĺzla ľahko. Je to síce svet spred takmer päťdesiatich rokov, ale je stále čímsi blízky, snáď až univerzálny. Ale úprimne, mám problém rozhodnúť sa, či sú mi postavy sympatické alebo nie, hoci im aj na nejakej úrovni obom rozumiem. Chápem ich egocentrizmus, aj pocit nadradenosti, aj pocit viny za to. Čo mi trochu robí problém: pri Franny tá zvláštna nábožnosť, ktorá prišla akoby z ničoho nič, respektíve z malej hráškovozelenej knižky, ktorej pôvod Zooey objasňuje v druhej polovici knižky, ktorá je v mojom vydaní (Artforum, 2014) tiež malá a hráškovozelená, čo mi prišlo popravde ako úsmevné žmurknutie ponad riadky od vydavateľa. Takéto vtípky osobne mimoriadne oceňujem.
Ale šup k obsahu. Ten sa točí okolo dvoch malých príšeriek, ako sám názov napovedá, Franny a Zooeyho. Dlho som sa nazdávala, že Zooey je žena a že sú to sestry – za to obviňujem Zooey Deschanel, hoci za to ona sama asi priamo nemôže. Ale spoiler: Zooey je chalan. Dvadsaťpäťročný, arogantný a neznesiteľný, čo si nemyslím len ja, ale aj v podstate všetky postavy v knižke, vrátane jeho samotného. Celá knižka sa točí o tom, čo všetko, koho všetkých a ako veľmi Franny a Zooey neznášajú, seba samých predovšetkým. A čitateľ, teda ja, si nevie pomôcť, neznáša ich tiež.
Ak si myslí, že sa to snáď aj zmení, sami začnú pomenovávať veľmi presne, čo je na nich presne tak neznesiteľné. Zooey výstižne pomenuje Frannino protivné, historické svätuškárstvo a nezmyselnosť jej modlitby k Ježišovi, ktorého podstata jej zrejme uniká a celkom otvorene jej povie, že človeku je z jej hysterčenia na zvracanie. S tým sa síce plne stotožňujem, lebo už od začiatku mi to liezlo tiež na nervy. Ale rozjatrenej sestre to bohvieako nepomáha, lebo chudera pomaly ani nevládze hovoriť a Zooey do nej hustí a hustí a hustí, a keď už toho má dosť, zavolá jej cez telefón a ona na chvíľu na to skočí a verí tomu, že na linke je iný z jej bratov, ktorý má zrejme lepšie maniere než Zozino.
A po telefóne sa teda Zooeyumu, ktorý je akože Buddy, zdôverí s tým, čo všetko jej vadí zase na Zooeyim a s tým sa tiež viem stotožniť: že je to deštruktívny kazisvet, čo mení vkuse svoje názory, ani sám nevie, čo si vlastne myslí, ale všetkých ostatných vie presvedčiť, že sú kolosálni blci, je náladový a Franny to krásne pomenováva: "Obchádza okolo človeka v takých desivých kruhoch." Napokon však príde na to, že hovorí práve so Zooeym a hnevá sa, ale on jej potom povie čosi trochu povzbudivé, takže to vlastne končí dobre. Respektíve, táto filozofická debatka / súrodenecká zvada je zakončená dobre, usmievaním sa do stropu, ale keďže tam nie je takmer žiadny dej, tak sa tam ani nemá čo nejako skončiť.
J. D. Salinger je zjavne americké zlatíčko, a aj tu má akú-takú fanúšikovskú základňu – stále ma prekvapuje, koľko ľudí sa stotožňuje s Holdenom Caufieldom. Alebo sa doňho aspoň zamilováva. V tejto knižke však Holden chýba. Možno potrebujem čas, aby sa vo mne usadila, aj to sa stáva. Ale môj prvotný dojem je, že ide o všemožnú zmesku filozofických výrokov, tematicky od narcizmus, egocentrizmus, až po neoddeliteľnosť Ježiša od Boha, je to akosi švacnuté všetkým a zároveň ničím. Ako navrátiť sestre v depresii zmysel života, keď ho sám nemám? To je, povedala by som, ústredná motivácia Zooeyho Glassa. Salinger upozorňuje na to, ako je Zozino prirodzený a sám sebou, že hovorí, čo si myslí, je to krásny, úspešný herec a neviem aké všemožné charakteristiky sa dajú na tohoto cool chlapča pozliepať, ale popravde, nepáči sa mi. Celkom mi príde divné, že taký neznesiteľný arogant vôbec prerazil v showbiznise, lebo by mi prišlo prirodzené, keby mu za ten jeho prístup neraz tresli päsťou. A že si ho matka Bessie tiež nezrovnala, hlavne po tom, ako sa s ňou ten parchant rozprával, tak to mi je tiež záhada. Ja mať také nevďačné decko, pár by som mu vyťala a hneď by bol o čosi milší. Zišla by sa mu nejaká poriadna talianska, či aspoň slovenská mamina od rány, a hneď by bolo po tom nezmyselnom k*k**izme. Len tak na okraj.
Franny je síce o čosi znesiteľnejšia, ale tiež už som začala prevracať oči, keď tam neustále nariekala. Vlastne všetko bolo ok, darilo sa jej v herectve, aj na univerzite, šla na rande s vysokoškolákom z Ivy League, ktorého už na začiatku kolosálne zdeptala – takže cieľ, ktorý som si na schôdzkach kladú dvadsaťročné žabky, perfektne naplnen – ale čo tie náreky a modlitby? Depku chápem a tak ďalej, ale dievča, skonsoliduj sa. Nepáči sa ti na rande? Tak choď z neho preč, aký problém.
Ale uznávam, čítať sa to dalo. Salinger písať vie – mne osobne to prišlo o ničom, ale asi to o niečom hlbokom a pre mňa nepochopiteľnom predsa len je, pochybujem, že inak by na tom ryžovali nových a nových čitateľov, ak by to nemalo nejaký zmysel. Zjavne to ľuďom čosi dáva. Snáď až sa to uleží, dá to čosi dodatočne aj mne.
Ale šup k obsahu. Ten sa točí okolo dvoch malých príšeriek, ako sám názov napovedá, Franny a Zooeyho. Dlho som sa nazdávala, že Zooey je žena a že sú to sestry – za to obviňujem Zooey Deschanel, hoci za to ona sama asi priamo nemôže. Ale spoiler: Zooey je chalan. Dvadsaťpäťročný, arogantný a neznesiteľný, čo si nemyslím len ja, ale aj v podstate všetky postavy v knižke, vrátane jeho samotného. Celá knižka sa točí o tom, čo všetko, koho všetkých a ako veľmi Franny a Zooey neznášajú, seba samých predovšetkým. A čitateľ, teda ja, si nevie pomôcť, neznáša ich tiež.
Ak si myslí, že sa to snáď aj zmení, sami začnú pomenovávať veľmi presne, čo je na nich presne tak neznesiteľné. Zooey výstižne pomenuje Frannino protivné, historické svätuškárstvo a nezmyselnosť jej modlitby k Ježišovi, ktorého podstata jej zrejme uniká a celkom otvorene jej povie, že človeku je z jej hysterčenia na zvracanie. S tým sa síce plne stotožňujem, lebo už od začiatku mi to liezlo tiež na nervy. Ale rozjatrenej sestre to bohvieako nepomáha, lebo chudera pomaly ani nevládze hovoriť a Zooey do nej hustí a hustí a hustí, a keď už toho má dosť, zavolá jej cez telefón a ona na chvíľu na to skočí a verí tomu, že na linke je iný z jej bratov, ktorý má zrejme lepšie maniere než Zozino.
A po telefóne sa teda Zooeyumu, ktorý je akože Buddy, zdôverí s tým, čo všetko jej vadí zase na Zooeyim a s tým sa tiež viem stotožniť: že je to deštruktívny kazisvet, čo mení vkuse svoje názory, ani sám nevie, čo si vlastne myslí, ale všetkých ostatných vie presvedčiť, že sú kolosálni blci, je náladový a Franny to krásne pomenováva: "Obchádza okolo človeka v takých desivých kruhoch." Napokon však príde na to, že hovorí práve so Zooeym a hnevá sa, ale on jej potom povie čosi trochu povzbudivé, takže to vlastne končí dobre. Respektíve, táto filozofická debatka / súrodenecká zvada je zakončená dobre, usmievaním sa do stropu, ale keďže tam nie je takmer žiadny dej, tak sa tam ani nemá čo nejako skončiť.
J. D. Salinger je zjavne americké zlatíčko, a aj tu má akú-takú fanúšikovskú základňu – stále ma prekvapuje, koľko ľudí sa stotožňuje s Holdenom Caufieldom. Alebo sa doňho aspoň zamilováva. V tejto knižke však Holden chýba. Možno potrebujem čas, aby sa vo mne usadila, aj to sa stáva. Ale môj prvotný dojem je, že ide o všemožnú zmesku filozofických výrokov, tematicky od narcizmus, egocentrizmus, až po neoddeliteľnosť Ježiša od Boha, je to akosi švacnuté všetkým a zároveň ničím. Ako navrátiť sestre v depresii zmysel života, keď ho sám nemám? To je, povedala by som, ústredná motivácia Zooeyho Glassa. Salinger upozorňuje na to, ako je Zozino prirodzený a sám sebou, že hovorí, čo si myslí, je to krásny, úspešný herec a neviem aké všemožné charakteristiky sa dajú na tohoto cool chlapča pozliepať, ale popravde, nepáči sa mi. Celkom mi príde divné, že taký neznesiteľný arogant vôbec prerazil v showbiznise, lebo by mi prišlo prirodzené, keby mu za ten jeho prístup neraz tresli päsťou. A že si ho matka Bessie tiež nezrovnala, hlavne po tom, ako sa s ňou ten parchant rozprával, tak to mi je tiež záhada. Ja mať také nevďačné decko, pár by som mu vyťala a hneď by bol o čosi milší. Zišla by sa mu nejaká poriadna talianska, či aspoň slovenská mamina od rány, a hneď by bolo po tom nezmyselnom k*k**izme. Len tak na okraj.
Franny je síce o čosi znesiteľnejšia, ale tiež už som začala prevracať oči, keď tam neustále nariekala. Vlastne všetko bolo ok, darilo sa jej v herectve, aj na univerzite, šla na rande s vysokoškolákom z Ivy League, ktorého už na začiatku kolosálne zdeptala – takže cieľ, ktorý som si na schôdzkach kladú dvadsaťročné žabky, perfektne naplnen – ale čo tie náreky a modlitby? Depku chápem a tak ďalej, ale dievča, skonsoliduj sa. Nepáči sa ti na rande? Tak choď z neho preč, aký problém.
Ale uznávam, čítať sa to dalo. Salinger písať vie – mne osobne to prišlo o ničom, ale asi to o niečom hlbokom a pre mňa nepochopiteľnom predsa len je, pochybujem, že inak by na tom ryžovali nových a nových čitateľov, ak by to nemalo nejaký zmysel. Zjavne to ľuďom čosi dáva. Snáď až sa to uleží, dá to čosi dodatočne aj mne.
Komentáre
Zverejnenie komentára