Okoločítajúc dánskej samoty
Helle Helle. Meno autorky, čo priam cengá. Chvíľu som rozmýšľala, či sa nebudem opičiť a dám si pseudonym Daniela Daniela – ale musela som uznať, že by to bola prázdna, trápna napodobenina. Navyše, Helle Helle má štýl nielen menom, ale i... no, štýlom. Literárnym štýlom.
HH je Dánka. V posledných týždňoch sa u mňa prestriedali autorky zo všetkých svetových strán Európy: Elena Ferrante, Zadie Smith i Helle Helle. Ich rozličný pôvod zvýraznila skutočnočnosť, že som ich za sebou takto neplánovane nasekala. Kým EleFantka (kredit za roztomilú prezývku patrí mojej mam) búrlivo chrlí príbehy z Neapola, Zadie sa prehrabáva multikultúrnym Londýnom, HH ide tichou, menej nápadnou dánskou cestičkou. Píše o lesoch, trajektoch z dánskych prístavov do Hamburgu, pokojných večeroch pri nahrávkach s nanajvýš jedným spoločníkom... o malých mestečkách s ešte menšou spoločnosťou. V jej knižkách nenatrafíte na nekonečný zástup postáv – jednak sú na to prikrátke, jednak Škandálci sú samotári aj v imaginárnych svetoch.
Mala som to šťastie a stretla som Helle Helle osobne, vtedy ešte netušiac, o koho presne sa jedná, na jednom z pražských autorských čítaní. A trúfam si povedať, bola ako jej knižky. Úchvatná dáma v čiernom, s blond vlasmi a zmierlivým úsmevom. Dostala otázku: hlavu naklonila na jednu, potom na druhú stranu, usmiala sa a až po tomto krátkom procese sa presunula k odpovedi. Páčilo sa mi to. Inšpirovalo ma to, ako si dopriava čas.
A o tom sú aj jej knižky. O dopriatí času.
Ak čitateľ hľadá knižky, ktoré by ho opájali každodennosťou, ak netúži po veľkolepých ságach s nepravdepodobnými zápletkami a fantastickými príšerami, knižky Helle Helle majú šancu ho pritiahnuť nepatrnými úlomkami, nápevmi zo života, blízkosťou i cudzotou zároveň.
Ak ste niekedy počuli o dánskom fenoméne "hygge", knižky od Helle Helle osobne pokladám za jeho beletrizovanú formu. Helle Helle hovorí o večeroch pri platniach, daždi spoza okien, vzťahoch, ktoré život pozvoľna formujú. Nedejú sa tam veľké drámy, naopak, život plynie a Helle Helle ho zachytáva do sitka, ktorým síce preteká, ale zachytáva v ňom esenciu. Prach života.
Nie každý autor má nadanie písať zdanlivo o ničom a pritom o všetkom. U Helle Helle nenájdete silné spojivo príbehu, aspoň nie očividné – a nedáva zmysel čakať, ako to dopadne, lebo úprimne, nemá tam čo ako dopadnúť. Príbehy Helle Helle sú neohraničené, čitateľ vie a zároveň si uvedomuje, že niečo bolo predtým a niečo bude potom, ako kniha skončí a v podstate bol len náhodným okoloidúcim. Či skôr okoločítajúcim.
Rátajte však s českým prekladom – Slovensko sa samo k tomuto dánskemu pokladu ešte neprekopalo. Osobne doporučujem Tohle jsem měla napsat v přítomném čase, ktorá sa môže pyšniť podľa mňa tou najkrajšou obálkou z českých prekladov Helle Helle, avšak po literárnej stránke neobanujete ani Ženy bez mužů (popravde, neviem, nakoľko ide o narážku na Hemingwayových Mužov bez žien, dokonca ani, či ten názov je schválny – každopádne, mňa tak baví ešte viac!) a knižočku Jestli chceš si pokojne môžete dopriať ako dezert po víkende s HH.
HH je Dánka. V posledných týždňoch sa u mňa prestriedali autorky zo všetkých svetových strán Európy: Elena Ferrante, Zadie Smith i Helle Helle. Ich rozličný pôvod zvýraznila skutočnočnosť, že som ich za sebou takto neplánovane nasekala. Kým EleFantka (kredit za roztomilú prezývku patrí mojej mam) búrlivo chrlí príbehy z Neapola, Zadie sa prehrabáva multikultúrnym Londýnom, HH ide tichou, menej nápadnou dánskou cestičkou. Píše o lesoch, trajektoch z dánskych prístavov do Hamburgu, pokojných večeroch pri nahrávkach s nanajvýš jedným spoločníkom... o malých mestečkách s ešte menšou spoločnosťou. V jej knižkách nenatrafíte na nekonečný zástup postáv – jednak sú na to prikrátke, jednak Škandálci sú samotári aj v imaginárnych svetoch.
Mala som to šťastie a stretla som Helle Helle osobne, vtedy ešte netušiac, o koho presne sa jedná, na jednom z pražských autorských čítaní. A trúfam si povedať, bola ako jej knižky. Úchvatná dáma v čiernom, s blond vlasmi a zmierlivým úsmevom. Dostala otázku: hlavu naklonila na jednu, potom na druhú stranu, usmiala sa a až po tomto krátkom procese sa presunula k odpovedi. Páčilo sa mi to. Inšpirovalo ma to, ako si dopriava čas.
 |
| Zdroj obrázku: https://www.alt.dk/artikler/helle-helle-om-forfatterskab-og-kaerlighed |
Ak čitateľ hľadá knižky, ktoré by ho opájali každodennosťou, ak netúži po veľkolepých ságach s nepravdepodobnými zápletkami a fantastickými príšerami, knižky Helle Helle majú šancu ho pritiahnuť nepatrnými úlomkami, nápevmi zo života, blízkosťou i cudzotou zároveň.
Ak ste niekedy počuli o dánskom fenoméne "hygge", knižky od Helle Helle osobne pokladám za jeho beletrizovanú formu. Helle Helle hovorí o večeroch pri platniach, daždi spoza okien, vzťahoch, ktoré život pozvoľna formujú. Nedejú sa tam veľké drámy, naopak, život plynie a Helle Helle ho zachytáva do sitka, ktorým síce preteká, ale zachytáva v ňom esenciu. Prach života.
Nie každý autor má nadanie písať zdanlivo o ničom a pritom o všetkom. U Helle Helle nenájdete silné spojivo príbehu, aspoň nie očividné – a nedáva zmysel čakať, ako to dopadne, lebo úprimne, nemá tam čo ako dopadnúť. Príbehy Helle Helle sú neohraničené, čitateľ vie a zároveň si uvedomuje, že niečo bolo predtým a niečo bude potom, ako kniha skončí a v podstate bol len náhodným okoloidúcim. Či skôr okoločítajúcim.
Rátajte však s českým prekladom – Slovensko sa samo k tomuto dánskemu pokladu ešte neprekopalo. Osobne doporučujem Tohle jsem měla napsat v přítomném čase, ktorá sa môže pyšniť podľa mňa tou najkrajšou obálkou z českých prekladov Helle Helle, avšak po literárnej stránke neobanujete ani Ženy bez mužů (popravde, neviem, nakoľko ide o narážku na Hemingwayových Mužov bez žien, dokonca ani, či ten názov je schválny – každopádne, mňa tak baví ešte viac!) a knižočku Jestli chceš si pokojne môžete dopriať ako dezert po víkende s HH.
Komentáre
Zverejnenie komentára