Mäsožravý mikrokozmos EleFantky
Elenu Ferrante už asi dva roky doporučujem každému bez ohľadu na pohlavie, vek, skúsenosti. Elefantka, ako ju roztomilo nazvala moja mam, odhaľuje vrstvy osobnosti v prvom rade ženských, ale ich mäsožravosť prekvapuje aj mužské nátury. Ak neustále vyhlasujeme o ženách, že sú komplikované, Elena Ferrante z nich zoškrabáva vrstvy, jednu po druhej, a ukazuje ich tajuplné rozvody, pulzujúcu telesnosť a pohnútky, ktoré by inak šli ťažko vysvetliť.
Nebudem momentálne zabŕdať do Neapolskej ságy, aj keď k tej sa plánujem vrátiť - má to byť jeden z veľkých projektov Knihokocúra! Moju pozornosť však toto leto upútali dve menšie knižky z Elefantkinej dielne: Temná dcéra a Zraňujúca láska.
Vydavateľstvo Inaque už štandardne dodáva svoje knihy v krásnych obálkach a knihy Eleny Ferrante, ktorá je jednou z ich vlajkových lodí, nie sú výnimkou. Občas rozmýšľam, či je to naozaj až tak povrchné, súdiť knihu podľa obalu, avšak dospela som k rozhodnutiu, že nie. Vydavateľstvá sú zodpovedné za obal, to je proste tak a ak nie sú schopné vytvoriť obal, ktorý by knihu vhodne dopĺňal, čia je to škoda? Knihy, knihy.
A vydavateľstva tiež, prídu o kšefty.
Ale Inaque nepríde, lebo má Elenu, plus v krásnom obale, takže báť sa dúfam nemusia.
Vrátim sa však ku knižkám. Keď o nich uvažujem spätne, musím priznať, že mi do istej miery splývajú - a to nielen ony samy, ale ešte aj s Neapolskou ságou. Elefantke sa podarilo už vytvoriť svoje vlastné univerzum. Vôbec nemám problém predstaviť si, že kým Delia zo Zraňujúcej lásky rieši thriller svojej matky, Lila s Elenou z Neapolskej ságy kdesi zatiaľ veselo skotačia a zápasia s camorrou, zatiaľ čo Nina sa vyhrieva na pláži dohliadajúc na svoju vlastnú Temnú dcéru, počúvajúc trápne poznámky svojej tehotnej švagrinej. Je to mikrokozmos Eleny Ferrante, jeden kompletný, fungujúci celok, zdanlivo roztrieštený do jednotlivých postáv a príbehov.
Elena Ferrante prirovnáva proces písania pri Temnej dcére ku vstupu do jazera / mora, odrážanie sa od dna a odplávanie, pričom sa postupne vzďaľuje od brehu. Práve pri TD už mala pocit, že sa vzdialila až príliš. Vzťahy medzi matkami a dcérami sú vždy komplikované, Ferrante ich vykresľuje surovo až kruto, a to z pozície matky v prípade Temnej dcéry, a z pozície dcéry v prípade Zraňujúcej lásky. Ani v jednom prípade sa nedá hovoriť o typicky ľahkom čítaní, ale je to sakra čtivé! Je to komplikované, surové, pravdivé a práve preto, nie napriek, vás to núti pokračovať ďalej a ďalej. Nie preto, aby ste sa dozvedeli koniec, ale to čo bude skrátka ďalej... kam ešte, do akých neprebádaných končín vás Elefantka zavedie?
Osobne sa pravidelne zamilovávam do Eleny pri každej knihe, ktorú od nej čítam. Obzvlášť som vysadená na jej metafory, pričom zo Zraňujúcej lásky mi utkvela v pamäti práve tá, kde výťah prirovnáva k zvieraťu s chvostom: "... (výňatok z tej strany)"
Krásne, pravda? Zničujúco krásne, psychologicky drásavé a predsa napínavejšie než kdejaký thriller... to je vesmír Eleny Ferrante.
Nebudem momentálne zabŕdať do Neapolskej ságy, aj keď k tej sa plánujem vrátiť - má to byť jeden z veľkých projektov Knihokocúra! Moju pozornosť však toto leto upútali dve menšie knižky z Elefantkinej dielne: Temná dcéra a Zraňujúca láska.
Vydavateľstvo Inaque už štandardne dodáva svoje knihy v krásnych obálkach a knihy Eleny Ferrante, ktorá je jednou z ich vlajkových lodí, nie sú výnimkou. Občas rozmýšľam, či je to naozaj až tak povrchné, súdiť knihu podľa obalu, avšak dospela som k rozhodnutiu, že nie. Vydavateľstvá sú zodpovedné za obal, to je proste tak a ak nie sú schopné vytvoriť obal, ktorý by knihu vhodne dopĺňal, čia je to škoda? Knihy, knihy.
A vydavateľstva tiež, prídu o kšefty.
Ale Inaque nepríde, lebo má Elenu, plus v krásnom obale, takže báť sa dúfam nemusia.
Vrátim sa však ku knižkám. Keď o nich uvažujem spätne, musím priznať, že mi do istej miery splývajú - a to nielen ony samy, ale ešte aj s Neapolskou ságou. Elefantke sa podarilo už vytvoriť svoje vlastné univerzum. Vôbec nemám problém predstaviť si, že kým Delia zo Zraňujúcej lásky rieši thriller svojej matky, Lila s Elenou z Neapolskej ságy kdesi zatiaľ veselo skotačia a zápasia s camorrou, zatiaľ čo Nina sa vyhrieva na pláži dohliadajúc na svoju vlastnú Temnú dcéru, počúvajúc trápne poznámky svojej tehotnej švagrinej. Je to mikrokozmos Eleny Ferrante, jeden kompletný, fungujúci celok, zdanlivo roztrieštený do jednotlivých postáv a príbehov.
Elena Ferrante prirovnáva proces písania pri Temnej dcére ku vstupu do jazera / mora, odrážanie sa od dna a odplávanie, pričom sa postupne vzďaľuje od brehu. Práve pri TD už mala pocit, že sa vzdialila až príliš. Vzťahy medzi matkami a dcérami sú vždy komplikované, Ferrante ich vykresľuje surovo až kruto, a to z pozície matky v prípade Temnej dcéry, a z pozície dcéry v prípade Zraňujúcej lásky. Ani v jednom prípade sa nedá hovoriť o typicky ľahkom čítaní, ale je to sakra čtivé! Je to komplikované, surové, pravdivé a práve preto, nie napriek, vás to núti pokračovať ďalej a ďalej. Nie preto, aby ste sa dozvedeli koniec, ale to čo bude skrátka ďalej... kam ešte, do akých neprebádaných končín vás Elefantka zavedie?
Osobne sa pravidelne zamilovávam do Eleny pri každej knihe, ktorú od nej čítam. Obzvlášť som vysadená na jej metafory, pričom zo Zraňujúcej lásky mi utkvela v pamäti práve tá, kde výťah prirovnáva k zvieraťu s chvostom: "... (výňatok z tej strany)"
Krásne, pravda? Zničujúco krásne, psychologicky drásavé a predsa napínavejšie než kdejaký thriller... to je vesmír Eleny Ferrante.
Komentáre
Zverejnenie komentára