Magickosť realizmu Satana Rushdieho

Salman Rushdie, to sú vraždy... trápny rýmik na úvod, neviem, ako inak začať. Na Satanské verše som čakala celé roky, ale akosi nám to nevychádzalo, raz neboli dostupné v knižnici, inokedy boli len vo formáte veľkosti hrocha na LSD, inokedy zase ono tie verše asi nechceli mňa. Až tesne pred týmto letom som natrafila na brožovanú väzbu, nie síce krásnu, ale nositeľnú v kabelke a vravela som si, že aha, to je ono, toto beriem! Lenže kniha stála na poličke prvý mesiac, druhý mesiac, začínala už tretí - knižnica bola cez leto uzavretá kvôli prechodu na nový systém - no a ja som začínala strečkovať. Čo ja viem o Salmanovi Rushdiem? Indická literatúra - čo ja poznám sanskrt, hoci aj preložený? Iste tam budú nejaké podivné indické haky baky, veď ja neviem čítať indsky? Respektíve, jazykom akceptovateľným pre širšiu spoločnosť, kašľať na moje detinské krindy-pindy: čo mne má povedať Salman Rushdie?
Po dvesto stranách, necelej polovici Satanských veršov, možno mi nemá až tak veľa čo povedať, ale má mi každopádne toho veľa ukázať. Jeho obrazotvornosť je číročíry, šťavnatý magický realizmus, hry s diablom i anjelom, tropický Londýn, mesto z piesku, ktoré sa bojí vody, motýlia deva, večná mladosť... je tam všetko, na čo si čitateľ spomenie, ba i to, čo mu na um ani len nezíde. Už dávno si nepamätám knihu tak bohatú na fantastické, očarujúce obrazy, Salman, ten Satan v azyle, je sakra dobrý maliar!
Mnohí ho poznáme z prvého dielu Bridget Jonesovej. To je ten pán, ktorého sa Bridget aj Hugh Grant vždy pýtajú na záchody potom, ako on do nich hustí nejaký intelektuálny humor a pýta sa ich na názor, a on potom len dvíha obočie, čo mi príde teraz ohromne vtipné. Iste si hovorí: ja som napísal Satanské verše, bohaaa, a vy sa ma tu pýtate, kam sa máte ísť vyčúrať?

 Jeho skutočný život je však o dosť zaujímavejší než mihnutie sa v romantickej komédii. Práve vďaka Satanským veršom bola na spisovateľa vyhlásená fatva, t.j. výzva na zabitie, kvôli zobrazovaniu proroka Mohammeda nie práve tým najposvätnejším spôsobom - a vôbec, už len za to, že si trúfol ho zobraziť. Salman Rushdie je tak neustále pod dohľadom, celé desaťročia si nemôže dovoliť vyjsť von, dokonca aj keď ho rozbolia zuby, jeho ochranka ho kamufluje ako mŕtvolu na transporte do márnice. Pre mňa je to osobne motivácia dohrabať sa čo najskôr k jeho pamätiam a rozhodne nikdy, nikdy, nikdy nepísať o inkriminovanom pánovi M.
Osobne nachádzam paralely medzi Satanskými veršami a jedným z najväčších ruských románov 20. storočia, Majstrovi a Margaréte od Michaila Bulgakova. Groteskné obrazy magického realizmu napechované fantastičnosťou, až pretekajú, ohliadnutie sa za snovými verziami prorokov, v prípade Majstra a Margarétky ide o Ježiša, respektíve Ješuu Ha-Nocri. Pánabeka, to si chcem znovu prečítať. Už len kvôli adekvátnemu porovnaniu, ktoré by, myslím, stálo za to, ale aj kvôli tomu, že vyšlo nové vydanie v preklade Jána Štrassera je nádherné, aspoň vizuálne, chskym viď tu: https://www.martinus.cz/?uItem=641053
Späť k Satanským veršom - verše, verše, verše. Je to nástroj, ktorým Salman Rushdie vo svojom diele rozbíja životy svojich postáv (a napokon aj sám sebe, ale o tom som už točila). Posmievačné verše básnika Baala trieštia spoločnosť v Džahilíji za čias proroka Mohammeda, je to Mohammed v podobe vody, ktorý sa snaží roztrieštiť pieskové mesto Džahilíju, kde jeho protipól prezentuje nestarnúca žena Hind. Časti o Mohamedovi sú tak napchaté alegóriami a symbolizmom, že je ťažké určiť, čo z toho je opreté o skutočné historické pramene a čo je čisto Rushdieho neurvalá, intelektuálna fantázia. Džahilíja je podľa slovníka totiž arabsky doba nevedomosti, barbarstva - doba, nie mesto, ale Salmanisko z toho urobí mesto z piesku... páči sa mi to. Hra s časopriestorom, rozotretie hraníc dobra a zla, nespočetné alegórie, intelektuálne srandičky, priam nepríčetná obrazotvornosť... na tak malom priestore toho nahustil vskutku dosť.  Obrazy imigrantov á la ostrozubých netvorov vybiehajúcich z kliniky na východ, prezentovaný paradoxne Londýnom, keďže prichádzajú zo západného pobrežia, ma strhli. Fascinovala ma postava bezvekej Hind ako adekvátneho protipólu proroka Mohameda, lebo nie je ani jeho matkou ako jeho prvá a najstaršia žena Chadžídža, ani dieťaťom ako jeho osemročná nevesta A'iša. Na to, že v množstve iných postáv pôsobí pomerne marginálne, táto kratučká poznámka na mňa silne zapôsobila: je to určitý doklad o tom, že inkriminovaný M. si zámerne vyberal ženy, ktoré mu nikdy nemohli byť rovnocennými partnermi. Myslím v rámci fikčného príbehu - ako to bolo naozaj, prenechám nejakým historickým psychológom, islamistom či blízkovýchodoštudentom, či kto sa tomu má venovať...
Obraz veštkyne A'iše, ako pojedá motýle, ktoré ju zároveň odievajú, považujem za jeden z najočarujúcejších, ktoré som si zatiaľ dokázala predstaviť. Mám problémy určiť, kedy v rámci knihy ide o historický výjav, alegóriu, či púhy sen, ale majstrovstvo Rushdieho písania spočíva asi práve v tom, ako veľmi mi to nevadí. Zaujali ma tiež výčitky namierené priamo na proroka. Doteraz mi prišlo nemysliteľné, že aj stúpenci islamu - lebo nakoľko mi je známe, Rushie je indicko-moslimského pôvodu - môžu mať výhrady k tomu, ako im je nakázaný celý deň od rána až do večera, ale ukázalo sa, že je to z jedna najzábavnejších pasáží. Ale nie je to len také ghačam-pačam. To je seriózny intelektuálny humor!