Cesta džungľou na severozápad
Sobota naštartovaná Satanskými veršami Salmana Rushdieho. Bojujem sama so sebou, po asi siedmich rokoch čakania na knihu v správnom formáte a neviem, aké všetky vymýšľance som si k tomu ešte namiešala, konečne sa ku mne kniha dostala a celé leto som hľadala výhovorku, prečo knihu nenačať. Ha, a našla som ju v Zadie Smith: NW, ktorú musím vrátiť do knižnice ešte o týždeň skôr!
Pokiaľ som sa však chcela vyhnúť náročnej literatúre, nepomohla som si. Zadie, Zadie, ty si snáď ešte kryptickejšia než Rushdie. (Je nejaká šanca, že sa Zadie aspoň v nejakej forme výslovnosti formuje s Rushdie?) Je ešte šanca, že som si to chcela uľahčiť jazykom, lebo kým Salmana mám v češtine, Smith sa ku mne dostala v slovenčine a je to pre mňa síce len nepodstatný detail, lebo na oba jazyky som zvyknutá v podstate rovnako, vždy ma poteší návrat k tomu rodnému – obzvlášť v zemi českej.
Každopádne, po sto stranách Zadie Smith vidím, že preklad má čiastočne na svedomí Michaela Rosová, ktorej blog – teda, pokiaľ ide o tú istú Miku Rosovú – na Denníku N absolútne žeriem. Výraz žeriem používam len veľmi zriedka, lebo sa mi nepáči, ale Mikin blog žeriem a žeriem a žeriem a zožrala by som z neho aj viac, keby tá nezbednica naň postovala o čosi častejšie.
Avšak, od Miky späť k Zadie Smith, lebo o tú tu predsa ide, pravda. Pred rokom som s ňou prišla do kontaktu vďaka románu O kráse (český preklad, BB art, 2006), a hoci išlo samozrejme o nepopierateľnú kvalitu, trúfam si povedať, že v NW sa posunula zase o čosi ďalej.
NW – pre Slováka na prvý pohľad záhadná skratka, no tí, čo ovládajú angličtinu, ju nepochybne hravo rozlúskli ako North West, čiže Severozápad – je už kniha experimentálna, s mnohými miestami nedourčenosti, ako sa hovorí medzi literátmi. Veci nie sú povedané jasne, čitateľ sa chytá záchytných bodov ako lián a ide cez džungľu. Ak je to niekto ako ja, bude si knihu užívať. No ak vám vadí, že mnohé miesta sú nejasné, že autorka vám hádže pod nohy prekážku za prekážkou, nehovoriac o hre s interpunkciou, tak radím siahnuť skôr po ľahšom type literatúry. Zadie Smith je moderná, multi-kulti, Zadie je cool – a vy ste možno tiež, ale nemusí to znamenať, že ju budete chcieť spoznať.
Na druhej strane, ak sa na to stretnutie vydáte, Zadie vám ako čitateľovi môže otvoriť obzory dosiaľ nevídané. Málokto zo slovenských čitateľov má šancu poznať tak rôznorodé farby Londýna. V knihe ani tak nejde o lámanie predsudkov, mnohé z postáv ich majú a nehodlajú ich meniť. Crack, tráva, černošský kaderník z Francúzka, čo nie je teplý rožok, návšteva kostola, zhluk hlasov odnikiaľ a odvšadiaľ premenovaná kamoška z Keishe na Natalie... a to je len prvých sto strán! Musela som si dať čaj. Pekne po britsky. Dlhý život kráľovnej Zadie.
Pokiaľ som sa však chcela vyhnúť náročnej literatúre, nepomohla som si. Zadie, Zadie, ty si snáď ešte kryptickejšia než Rushdie. (Je nejaká šanca, že sa Zadie aspoň v nejakej forme výslovnosti formuje s Rushdie?) Je ešte šanca, že som si to chcela uľahčiť jazykom, lebo kým Salmana mám v češtine, Smith sa ku mne dostala v slovenčine a je to pre mňa síce len nepodstatný detail, lebo na oba jazyky som zvyknutá v podstate rovnako, vždy ma poteší návrat k tomu rodnému – obzvlášť v zemi českej.
Každopádne, po sto stranách Zadie Smith vidím, že preklad má čiastočne na svedomí Michaela Rosová, ktorej blog – teda, pokiaľ ide o tú istú Miku Rosovú – na Denníku N absolútne žeriem. Výraz žeriem používam len veľmi zriedka, lebo sa mi nepáči, ale Mikin blog žeriem a žeriem a žeriem a zožrala by som z neho aj viac, keby tá nezbednica naň postovala o čosi častejšie.
Avšak, od Miky späť k Zadie Smith, lebo o tú tu predsa ide, pravda. Pred rokom som s ňou prišla do kontaktu vďaka románu O kráse (český preklad, BB art, 2006), a hoci išlo samozrejme o nepopierateľnú kvalitu, trúfam si povedať, že v NW sa posunula zase o čosi ďalej.
NW – pre Slováka na prvý pohľad záhadná skratka, no tí, čo ovládajú angličtinu, ju nepochybne hravo rozlúskli ako North West, čiže Severozápad – je už kniha experimentálna, s mnohými miestami nedourčenosti, ako sa hovorí medzi literátmi. Veci nie sú povedané jasne, čitateľ sa chytá záchytných bodov ako lián a ide cez džungľu. Ak je to niekto ako ja, bude si knihu užívať. No ak vám vadí, že mnohé miesta sú nejasné, že autorka vám hádže pod nohy prekážku za prekážkou, nehovoriac o hre s interpunkciou, tak radím siahnuť skôr po ľahšom type literatúry. Zadie Smith je moderná, multi-kulti, Zadie je cool – a vy ste možno tiež, ale nemusí to znamenať, že ju budete chcieť spoznať.
Na druhej strane, ak sa na to stretnutie vydáte, Zadie vám ako čitateľovi môže otvoriť obzory dosiaľ nevídané. Málokto zo slovenských čitateľov má šancu poznať tak rôznorodé farby Londýna. V knihe ani tak nejde o lámanie predsudkov, mnohé z postáv ich majú a nehodlajú ich meniť. Crack, tráva, černošský kaderník z Francúzka, čo nie je teplý rožok, návšteva kostola, zhluk hlasov odnikiaľ a odvšadiaľ premenovaná kamoška z Keishe na Natalie... a to je len prvých sto strán! Musela som si dať čaj. Pekne po britsky. Dlhý život kráľovnej Zadie.
Počas nedeľného čítania som sa prepracovala k nápadu:
Čo tak čítať NW ako báseň?
NW začína útržkami, lúštením mien, priradzovaním charakterov i priamej reči postavám, ktoré ešte nepoznáme a do toho... záhadné umiestnenie, či skôr neumiestnenie interpunkcie. Druhá časť: intermezzo, príbeh Felixa a Annie, pri tretej časti, ktorý sa oblúkom vracia k pôvodným postavám z nového uhla pohľadu, pôsobí marginálne, len ako lyrické ozvláštnenie pôvodného, veľkolepejšieho pásma. Postava, ktorá bola v prvej časti vykreslená plocho ako "slečna dokonalá" dostáva dôsledné nátery, ktoré prichádzajú nečakane chronologicky, dôsledne, jeden po druhom – avšak, stále sme u Zadie, stále treba lúštiť.
Experimentálny román vyžaduje experimentálne čítanie. Ak nie je ľahké príbeh pochopiť, alebo rovno nájsť, nie je potrebné ho za každú cenu dolovať. Toto nie je "kingovka". Pred čitateľom je predostretý kaleidoskop postáv, prostredí, malých útržkov zo života. Nezostáva mu nič iné, než sa nechať unášať. Zadie čitateľa rozihrá, ak je pripravený sa hrať, bude to jazda – každý časť
Preklad je pomerne hladký, našla som len dve-tri veci, čo ma vyrušili. Som zrejme staromódna, ako správna odchovanka starej školy slovenskej literatúry, ale výraz "miminá" do slovenčiny skrátka nepatrí. Mňa to dosť vyrušilo, ale uznávam, že pôvodný kontext a teda dôvod, prečo prekladateľky zvolili takúto alternatívu, nepoznám a ani sa po ňom nechystám pátrať... ale aj tak. Zamrzí to.
Komentáre
Zverejnenie komentára