Ako tanier žabie nohy dostal
Bolo to asi po prvom či druhom ročníku základnej, keď som prepadla knižkám Enid Blytonovej o internátnej škole Saint Clare´s. Fascinovali ma, ešte než som vedela čítať, a to vďaka veselým pestrofarebným obálkam, za ktorými sa schovávala moja o desať rokov staršia sestra a potmehúdsky sa chichotala. Ako som len túžila vedieť, aký tajuplný príbeh sa skrýva za tou najabsurdnejšou z tých obálok! Konkrétne šlo o knižku, kde pred postaršou paňou s okuliarmi poskakuje tanier - čudujsasvete - so žabími stehienkami! Nieto v tanieri, nešlo o nejaké zvláštne francúzske jedlo, ale ten tanier mal žabacie nohy, a moja detská hlava to prijímala s úžasom a porozumením, no hlavne s neskonalou túžbou zistiť, aký to fascinujúci príbeh sa za tým roztomilým obrázkom ukrýva. Ako ten tanier dostal tie žabie nohy?!
Záhada sa o pár rokov vyjasnila. Dokonca by som povedala, že to bolo moje prvé stretnutie s metaforou, a to vo zvláštnom vzťahu ilustrácie a príbehu samotného. Samozrejme, v príbehu ten tanier doslova žabie nohy nedostal, čo bolo síce sklamanie, ale zároveň príprava na skutočnosť, že obálky kníh môžu predostrieť očakávania, ktoré sa nemusia naplniť. Na druhej strane, na tom nie je nič zlé. Niekedy to môže byť dokonca lepšie. Povznášajúce!
Enid Blytonová ma uviedla do sveta, kde som bytostne nemala čo robiť. Kto by očakával šesť- či osemročné decko na prelome milénia, uprostred zabudnutého kempu na strednom Slovensku spadnúť do sveta internátnych škôl vo Veľkej Británii krátko pred druhou svetovou? O čase a mieste kníh som nemala vtedy ani len hmlistú predstavu, história a dejepis boli zatiaľ vzdialené pojmy, ktoré sa mali nasťahovať do môjho života až o dva-tri roky na to. A predsa som sa v tých knižkách našla! Nešlo mi síce do hlavy, prečo by niekto počúval vo voľnom čase rádio, štrikoval a vyšíval, keď môže pozerať mexické telenovely v televízii (áno, tak nulové ukotvenie knihy v čase a priestore má šesťročné decko, vzťahuje to na to, čo pozná), ale tie ručné práce zneli tak dobre, že sakra, chcela som ich robiť tiež!
Chcela som už byť veľká, mať štrnásť, hrať tenis a lakros (bohvie, čo presne som si vtedy predstavovala pod tým záhadným slovom - sama som bola prekvapená, že keď som lakros videla v nejakom filme, moje detské predstavy sa nejak zvlášť nelíšili), mať kamarátky so zahranične znejúcimi menami ako Janet, Bobby či cirkusantku Carlottu. Ja som tak chcela mať za kamarátku ozajstnú cirkusantku, čo by vedela jazdiť na koni postojačky a chodiť po rukách. Návrat do školy, kde ma čakali bežné slovenské (neschopné) decká, bol teda čírym sklamaním.
A asi preto som sa začala čoraz viac utiekať do kníh.
Záhada sa o pár rokov vyjasnila. Dokonca by som povedala, že to bolo moje prvé stretnutie s metaforou, a to vo zvláštnom vzťahu ilustrácie a príbehu samotného. Samozrejme, v príbehu ten tanier doslova žabie nohy nedostal, čo bolo síce sklamanie, ale zároveň príprava na skutočnosť, že obálky kníh môžu predostrieť očakávania, ktoré sa nemusia naplniť. Na druhej strane, na tom nie je nič zlé. Niekedy to môže byť dokonca lepšie. Povznášajúce!
Enid Blytonová ma uviedla do sveta, kde som bytostne nemala čo robiť. Kto by očakával šesť- či osemročné decko na prelome milénia, uprostred zabudnutého kempu na strednom Slovensku spadnúť do sveta internátnych škôl vo Veľkej Británii krátko pred druhou svetovou? O čase a mieste kníh som nemala vtedy ani len hmlistú predstavu, história a dejepis boli zatiaľ vzdialené pojmy, ktoré sa mali nasťahovať do môjho života až o dva-tri roky na to. A predsa som sa v tých knižkách našla! Nešlo mi síce do hlavy, prečo by niekto počúval vo voľnom čase rádio, štrikoval a vyšíval, keď môže pozerať mexické telenovely v televízii (áno, tak nulové ukotvenie knihy v čase a priestore má šesťročné decko, vzťahuje to na to, čo pozná), ale tie ručné práce zneli tak dobre, že sakra, chcela som ich robiť tiež!
Chcela som už byť veľká, mať štrnásť, hrať tenis a lakros (bohvie, čo presne som si vtedy predstavovala pod tým záhadným slovom - sama som bola prekvapená, že keď som lakros videla v nejakom filme, moje detské predstavy sa nejak zvlášť nelíšili), mať kamarátky so zahranične znejúcimi menami ako Janet, Bobby či cirkusantku Carlottu. Ja som tak chcela mať za kamarátku ozajstnú cirkusantku, čo by vedela jazdiť na koni postojačky a chodiť po rukách. Návrat do školy, kde ma čakali bežné slovenské (neschopné) decká, bol teda čírym sklamaním.
A asi preto som sa začala čoraz viac utiekať do kníh.
Komentáre
Zverejnenie komentára